Dve alternatívy

Umenie odísť nie je silnou stránkou predstaviteľov našej politickej scény. Zažili sme to pri Robertovi Ficovi, ktorý abdikoval až po protestoch desiatok tisíc ľudí a hanebnú porážku zavŕšil povestným úškrnom v Prezidentskom paláci. Pri aktuálnom páde Igora Matoviča a jeho trhaní papiera o demisii to zas presne vystihol Boris Kollár – keď hovoril o prenesenej hanbe. Na druhej strane výrok Bélu Bugára, že ak by si mal vybrať medzi smrťou a Matovičom, vyberie si smrtku s kosou – si nezaslúži ani politik s trnavským akcentom. A to, že ho následne opúšťa Budajova desiatka Obyčajných, vypovedá o ich charaktere, no najmä zlej stratégii. Ak by mu prestali kryť chrbát už v októbri, keď platforma vznikla, zobrali by mu vietor z plachát a schladili jeho ambície, cez ktoré nevidel za horizont.

Ale zas, ak si nevedel spočítať dve a dve a nevidel, čo bolo zabalené v celofáne, a teda každému zjavné – že pád Hegerovej vlády je reálny –, buďme optimisti. Veď kam až by pri svojej intuícii našu krajinu doviedol? Keď Václav Havel opustil post hlavy štátu, dokončil politickú satiru Odcházení. S písaním absurdnej hry začal po páde železnej opony, ale až zažitá situácia mu dala správny impulz k pochopeniu umenia odísť v správny čas a so starosvetskou noblesou.

No dajme už Matoviča, ktorý zhasol ako augustový meteorit, bokom. Až január ukáže, či alternatívy – schválenie predčasných volieb alebo úradnícka vláda –, o ktorých hovorí hlava štátu, dokážu pachuť z ostatných dní napraviť. Lebo opäť je na koni birmovaný komunista Fico, z ktorého úst sme v nedeľu počúvali slová o advente, no boli aj svedkami jeho obáv z moci Čaputovej. Havlova absurdita ako vyšitá.