Keď banky verne slúžili politikom
Mečiarova kapitálotvorná vrstva, Horizont, Drukos a ďalšie chytáky na dôverčivých sprevádzali dospievanie krajiny.
Vofebruári 2017 zomrel v anglickom meste Burnley 64-ročný Slovák, ktorý sa živil ako skladník. Hoci v rovnakom roku skonalo takmer 54-tisíc občanov Slovenska, tomuto úmrtiu venovali médiá väčšiu pozornosť. Muž sa volal Vladimír Fruni a titulky médií plnil aj predtým. Stál za skrachovanými nebankovkami Horizont a B. M. G., pôvodne dostal 11-ročný trest, ten mu o dva roky skrátili.
Prišiel aj o majetok, preto si zarábal v zahraničí. Na to, koľko miliardový „biznis“organizoval, skončil doslova na dne. Skutočné obete však boli na druhej strane.
Príbeh 30 rokov samostatného Slovenska tvorí neprehliadnuteľná séria zlyhaní vo finančnom sektore. Kým v pyramídových hrách nebankoviek prišli naivnejší Slováci nenávratne o miliardy, v prípade krachu viacerých bánk sa na odškodnenie klientov použilo 660 miliónov eur z Fondu na ochranu vkladov.
Na úhradu tejto sumy sa v konečnom dôsledku zložili zdravé, či presnejšie povedané ozdravené banky a ich klienti. Zabúdať netreba ani na to, že časť bankového sektora pred privatizáciou bolo potrebné ozdraviť.
Banky na povel privatizérov
Prvý slovenský premiér Vladimír Mečiar razil tendenciu slovenskej kapitálotvornej vrstvy, čo by mohol byť zaujímavý nápad, ak by to nebol iba eufemizmus pre tvorbu vlastnej oligarchickej siete. Nevyhnutnou a nesplnenou podmienkou pre fungovanie však bolo, aby privatizéri mali okrem vlastného sebavedomia aj knowhow a kapitál.
A práve tu bol problém. Znalosti často chýbali a zdroje prichádzali od štátnych bánk po politickej linke. Výsledkom bol vážne chorý bankový sektor. Ten si ešte spred predrevolučných rokov ťahal problémové úvery a nové pribudli v snahe financovať ekonomicky zle vyrátané ambície. Významnú časť tvorili aj privatizačné úvery.
Ako pripomína Brigita Schmögnerová, pre finančný sektor bolo dôležité vyhlásenie Vladimíra Mečiara v roku 1996, že štyri kľúčové finančné inštitúcie, konkrétne Slovenská sporiteľňa, Slovenská poisťovňa, VÚB a IRB, budú do niekoľkých mesiacov sprivatizované.
„Bolo zrejmé, že za taký krátky čas sa nedá profesionálne privatizácia bánk pripraviť a realizovať,“píše bývalá ministerka financií z Dzurindovej vlády vo svojej Knihe o vládnutí a dodáva, že podnikateľské subjekty, ktorým sa zamýšľali kľúčové banky predať, „nedisponovali žiadnym bankovým know-how a ani kapitálom potrebným na záchranu bánk. Banky mali totiž sprivatizovať ich dlžníci“.
Ukážkovým príkladom bola Investičná a rozvojová banka, na ktorú mali „zálusk“ich dlžníci z Východoslovenských železiarní a vďaka viacerým sporným krokom Fondu národného majetku ju aj ovládli. „Príklad VSŽ bol nebezpečným precedensom. Potvrdzoval, že vláda V. Mečiara sa rozhodla privatizovať banky v prospech ich dlžníkov – priemyselných podnikov,“dodáva exministerka. Situácia vyvrcholila v decembri 1997 vyhlásením nútenej správy nad IRB.
Nová vláda Mikuláša Dzurindu problémovú banku spolu s vtedajšou Slovenskou sporiteľňou a VÚB zaradila do reštrukturalizácie systémových bánk. Trojica mala v tom čase 47-percentný podiel na celkových aktívach bankového sektora a 64-percentný podiel na trhu s úvermi.
Trojka spravovala depozity vo výške 285 miliárd korún, teda necelých 10 miliárd eur. „Nemôže prekvapovať, že vláda mala imanentný záujem na ich záchrane. Ak by sa nepodarila, nielenže by to otriaslo celým hospodárstvom, no o úspory by prišli vkladatelia,“dodala Schmögnerová.
IRB pred nútenou správou zachránil úver od konzorcia Slovenskej sporiteľne, VÚB a Slovenskej poisťovne, z ktorých splatila pomoc od NBS a zanikol dôvod na nútenú správu.
Pred samotnou privatizáciou trojice bánk ich štát musel ozdraviť. Účet za rekapitalizáciu a odsun klasifikovaných úverov bol 123,9 miliardy korún, teda vyše štyri miliardy eur. Slovenskú sporiteľňu kúpila rakúska Erste, VÚB talianska Intessa a IRB, ktorá mala byť predaná ako prvá, si napokon našla kupcu až posledná v podobe maďarskej OTP. Maďarská značka už na Slovensku nepôsobí, keďže v roku 2020 ju odkúpila ČSOB a prebrala jej pobočky.
Pätica na kolenách
Kým spomenutá banková trojka svoje problémy prežila, pätica menších hráčov toľko šťastia nemala. Príbeh krachu finančníkov začala v roku 1999 AG Banka. Banskobystrická inštitúcia bola vyhlásená za neschopnú splácať vklady v decembri.
Vtedajší guvernér Marián Jusko zdôraznil, že je to významný precedens a odkaz akcionárom ostatných bánk. Juskova viera, že ostatné banky už neskrachujú, sa nenaplnila. Klienti AG dostali od Fondu na ochranu vkladov 58 miliónov eur.
Košická Priemyselná banka formálne neskrachovala. V roku 1999 sa ocitla pod nútenou správou a za symbolickú korunu ju kúpila Slovenská sporiteľňa. Pôvodne plánovali zmeniť akcionársku štruktúru a po čiastočnom ozdravení predaj strategickému investorovi. Ako pre týždenník Trend komentovalo situáciu vtedajšie vedenie sporiteľne, napokon ostali dve alternatívy: likvidácia alebo prevzatie. Druhú možnosť vyhodnotili ako „menej zlú“. Klienti banky sa tak nemuseli obrátiť na fond so žiadosťou o náhradu vkladov.
Na jar 2000 padla Slovenská kreditná banka. Na prelome rokov 1999 a 2000 odhadla NBS, že k rizikovým úverom potrebuje dotvoriť opravné položky minimálne za dve miliardy korún, teda 66 miliónov eur. Na odškodnenie klientov musel FOV vyplatiť 143 miliónov eur.
Podobne ako AG Banka aj tretia skrachovaná Dopravná banka sídlila v Banskej Bystrici. Myšlienka na jej vznik sa ešte v roku 1990 objavila na pôde štátneho podniku ČSAD. Účet za odškodnenie klientov bol 74 miliónov eur.
Najväčší problém slovenského bankovníctva sa volal Devín banka. Jej klienti si od FOV vypýtali 385 miliónov eur. Banka mala blízko k vládnej SDĽ. Aj preto sa vláda snažila o jej záchranu. Pridelila jej napríklad deblokáciu ruských dlhov.
Vedenie banky odďaľovalo koniec do poslednej chvíle, stále tvrdilo, že čaká na nového investora z Japonska. Tieto informácie sa nepotvrdili. Z reputačných dôvodov napokon dala ruky preč od banky aj SDĽ.
Výlet k pyramídam
Kým bankový sektor sa podarilo ozdraviť, v prípade nebankoviek na to ani nebol dôvod. Nešlo totiž o užitočné inštitúcie s potenciálom, ale pyramídové hry, ktoré ľudia hrali na vlastnú zodpovednosť. Hoci mnohí si to vtedy neuvedomovali, veď čelili masívnej manipulácii, trojica Horizont, Drukos a AGW zaplatila za inzerciu v rokoch 1999 až 2002 minimálne 53 miliónov eur. Ide o čiastkovú sumu, ktorú ministerstvo financií získalo od Klubu reklamných agentúr a nezohľadňuje všetky reklamné nosiče.
V prípade Fruniho nebankovky Horizont sa ľudia tešili na 30-percentné ročné zhodnotenie úspor, nakoniec sa im vrátilo sotva 4,5 percenta vlastných peňazí. 200-tisíc poškodených klientov nebankovky Horizont prihlásilo do konkurzu pohľadávky vo výške 1,6 miliardy eur. No z každej „investovanej“stovky dostali späť sotva spomenutých štyri a pol eura. Investori ďalších nebankoviek nedopadli lepšie.
Ako prvá padla Unifa Invest, ktorá sľubovala 60-percentné zhodnotenie a do roku 1995 ho aj vyplácala. Garantom mala byť nemecká spoločnosť Wolfer und Gerdum Tiefbau Gmbh z Frankfurtu nad Mohanom. Celkovo spoločnosť vylákala od naivných investorov 40 miliónov korún, čo je asi 1,3 milióna eur. Približne 500 ľudí vložilo v korunách od 20-tisíc až do 1,5 milióna.
Nielen Unifa, ale aj ďalšia nebankovka mala sídlo v Košiciach. Išlo o firmu so skratkou, ktorú dnes používa známa strana – SAS. Vtedy išlo o iniciály zakladateľov bratov Miroslava a Rudolfa Soboľovcov. Tí začali ešte v zime 1989 obchodovať s použitým nábytkom. Peniaze, ktoré zberali od ľudí, zhodnocovali v záložni. Podľa zverejnených informácií majetok, ktorý museli dlžníci v prospech SAS založiť, tvoril väčšinou dvojnásobok požičanej sumy. Úrok za pôžičku bol štyri percentá mesačne.
Aj ďalší podnikateľ, tentoraz z Banskej Bystrice, využíval vklady s vysokým zhodnotením na financovanie svojej podnikateľskej činnosti. Išlo o lízingovku Drukos Františka Mojžiša. Drukos ponúkal zmenku, za ktorú ručil trojakým spôsobom: samotnou zmenkou, záložnou zmluvou na auto a navyše boli na klienta presmerované lízingové splátky.
K stredne veľkým rybám patrila aj AGW. Skupina mala podľa informácií Trendu v portfóliu okrem sprostredkovania poistenia v portfóliu aj trebišovskú mliekareň, stávkové kancelárie Queens Tip a Kalypso Tip a neskôr sa začala zaujímať aj o ťažbu čadiča. Zaujímavosťou je, že finančné operácie robila aj s mestom Košice.
Najväčšou rybou v rybníku nebankoviek bola dvojica B. M. G. Invest a Horizont Slovakia. Keďže Horizont pôsobil až do konca roku 2001 ako obchodník s cennými papiermi, mal zo zákona povinnosť zverejňovať ročné výsledky prostredníctvom Obchodného vestníka. B. M. G. však mohla svoje výsledky tajiť.
Okrem nebohého Fruniho, ktorý bol majiteľom, sa pred súdom ocitla aj trojica Jozef Majský, Dávid Brtva a Patrik Pachinger. Dôvodom bolo tunelovanie Horizontu. Vymyslenými pohľadávkami mali spôsobiť krach spoločnosti. Prví dvaja dostali deväť rokov, Pachinger sedem. Majský, pôvodným menom Jozef Marhuľa, sa na slobode ocitol na jar 2022 po predčasnom prepustení.
Téma odškodnenia klientov nebankoviek sa príležitostne vracia. V roku 2010 urazený Vladimír Mečiar odkázal, že klienti sa vzdali poslednej nádeje na odškodnenie, keď v parlamentných voľbách nedali hlas ĽS-HZDS.V roku 2006 prislúbil čiastočné odškodnenie aj Robert Fico, o tri roky neskôr svoje slová korigoval s tým, že pre finančnú krízu nie sú na odškodnenie peniaze. Kauza sa na rokovaní Národnej rady objavila na jar 2017. Poslanec OĽANO-NOVA Martin Fecko prišiel s návrhom na čiastočné odškodnenie. Z pozície opozičného poslanca tvrdil, že návrh má zmysel, keďže zlyhal najmä štát.
Ako hovorí Schmögnerová,
príklad VSŽ potvrdzoval, že vláda V. Mečiara
sa rozhodla privatizovať banky v prospech ich
dlžníkov.
Cenné lekcie
Ak prirovnáme 30 rokov existencie samostatného Slovenska k ľudskému životu, na prelome milénia bolo prváčikom na základnej škole, učilo sa prvé písmenká a robilo prvé matematické chyby. Tie napokon stáli aj za krachom bánk i nebankového sektora. A hoci mimoriadne drahou, boli aj cennou životnou lekciou.
Naučili sme sa, že nablýskaná reklama nestačí a je potrebné poznať pozadie a súvislosti. Tiež platí, že vysoký výnos nesie vysoké riziko a chamtivosť nie je dobrým radcom pri investovaní. Do tretice si treba uvedomiť, že ak štát a regulátor voči niekomu nezasiahnu, neznamená to, že je automaticky bezpečný.
V bankovom sektore zasa platí, že dobre zarábajúce banky nie sú samozrejmosťou. Snaha politikov, aby bankári plnili politickú objednávku, naráža na ekonomickú realitu. Toľko aspoň hovorí teória. V praxi ju však nie všetci poznajú. Začiatkom roka bude parlament rokovať o rozšírení a zvýšení osobitného odvodu na firmy takmer z celého finančného sektora, s výnimkou bánk.
Cieľom je, aby štedré opatrenia poskladalo „niekoľko sto extrémne bohatých firiem“. Až to vyzerá, že sa tu niekomu cnie za časmi, keď naše peniaze spravovalo zopár živoriacich hráčov bez know-how a silného zázemia.