Viceguvernér NBS pre HN: Ekonomiku drží trh práce
Firmy sa počas aktuálnej krízy sťažujú, že nemajú koho zamestnať. V tomto zažívame inú situáciu ako predtým, vraví Ľudovít Ódor.
Bratislava – Nie, nie sme múdrejší ako naši predchodcovia. Na túto častú chybu, ktorú opakujeme pri každej hospodárskej kríze, upozorňuje v rozhovore pre HN viceguvernér Národnej banky Slovenska Ľudovít Ódor. „Základnú chybu robíme v tom, že podceňujeme nebezpečné trendy s presvedčením, že tentoraz je to inak. História sa nebude opakovať. Napokon sa to aj tak skončí zle a presne tak ako v minulosti,“dopĺňa myšlienku.
Aj preto sa treba pozerať na to, čo príde budúci rok, opatrne. Od marca sa Slovensko borí s dvojcifernou infláciou a pokračovanie tohto stavu hrozí aj v budúcom roku, čo nie všetky domácnosti budú dobre zvládať. Ódor však vnáša do čierneho scenára aj štipku optimizmu. „Ak sa pozrieme na to, ako vyzerá trh práce a mzdová dynamika, tak zas reálne mzdy by nemali významne padnúť. To znamená, že veľkú časť inflácie, aspoň pre tých, čo pracujú, pokryje plat,“hovorí s tým, že to, čo našu ekonomiku drží nad hladinou, je práve trh práce. Ako totiž poznamenáva, aj teraz sa firmy sťažujú, že nemajú koho zamestnať. „Voľakedy, keď prišla kríza, prišli ľudia o prácu a mali problém so splácaním, ale teraz sa to až tak veľmi nedeje,“dopĺňa.
Najhoršie na tom budú ľudia odkázaní na štát, a ak sa nevalorizujú dávky v dostatočnej miere, môže to byť pre nich problém. Táto časť obyvateľstva navyše musí vynakladať väčší podiel zo svojich príjmov na potraviny a energie, a preto ťarcha pre nich môže byť vyššia. „No keď sa pozrieme na všetky prognózy, nielen na naše, tak zatiaľ ani tie najpesimistickejšie nehovoria o tom, že by ekonomika mala výrazne padnúť do tej miery, ako to bolo cez pandémiu,“uzatvára viceguvernér NBS.
Podľa viceguvernéra NBS Ľudovíta Ódora cielene pomáhať domácnostiam je dobrá vec, ale zas netreba robiť bombastické plošné riešenia, ktoré sú pre nás extrémne drahé a nemôžeme si ich dlhodobo dovoliť.
Vyštudovali ste matfyz. Čo vás na štúdium zlákalo, nebodaj láska k matematike?
Odjakživa som bol fanúšikom exaktnejších vied. A keď sa hovorí, že ľudia potrebujú istoty, tak matematika ich ponúka, lebo tam nie je manévrovací priestor, jednoducho dva krát dva sú štyri a mne práve tá istota vyhovovala. No a keďže na gymnáziu mi matematika išla, tak mi nič iné nenapadlo, ako v nej pokračovať. Akurát jeden môj vtedajší učiteľ povedal, že nech skúsim k matematike pridať aj manažment, aby som vedel čosi aj o ekonómii a manažmente. Bolo to ešte v čase, keď slovo manažment znelo zaujímavo. Vtedy všetci chceli byť manažéri a kapitalisti... ... a všetci povinne čítali Paula A. Samuelsona, nie?
Áno, ešte sme všetci čítali Samuelsona, no mal som učiteľov napríklad z Holandska a zo Spojených štátov, takže som robil skúšky z ekonómie v angličtine. Čo mi zas pomohlo neskôr umiestniť sa na trhu práce.
Viem, že ste už počas štúdií pracovali v Hospodárskych novinách. Aj vo vašom prípade platí to, čo hovorí Frederick Taylor, že je ľahšie urobiť z reportéra ekonóma ako z ekonóma reportéra?
Boli sme tam vtedy väčšia partia z krúžku a vládla tam dobrá atmosféra. Asi je ľahšie spraviť z novinára ekonóma, lebo ak má už ekonóm zažité isté teórie, tak sa ťažko odosobňuje od svojho videnia sveta. A reportér zas musí hľadať aj iné príbehy, iné pravdy a iné uhly pohľadu na tému, čo ekonóm už asi v tom svojom videní možno nevidí. Takže asi má Taylor v niečom pravdu.
Kto sú vaše profesijné vzory?
Nikdy medzi mojimi prioritami nebolo zarábať veľa peňazí. Skôr sa mi páčili ľudia, ktorí sa snažili urobiť niečo navyše. Aj preto ma lákalo pracovať pre štát. Keď som napríklad riešil druhý pilier, tak som uvažoval, ako zabezpečiť čo najväčší výnos pre ľudí. Z tohto hľadiska ma vždy inšpirovali svetovo známi centrálni bankári Paul Volcker či Alan Greenspan alebo ministri financií.
Hovorí sa, že ekonóm je človek, ktorý nezrozumiteľným jazykom hlása samozrejmosti. Je naozaj akademická ekonómia odtrhnutá od reality?
V poslednom čase by som povedal, že prax predbieha teóriu. Predsa len máme za sebou štyri veľké krízy, tak bolo treba v reálnom živote konať rýchlo a často aj improvizovať. V akademickej sfére trvá budovanie nových modelov a teórií roky. Napríklad teraz okrem iného učím aj hospodársku politiku, a vlastne nemáme žiadnu knihu či učebnicu, z ktorej by sa študenti učili súčasnú menovú politiku a rôzne fiškálne teórie. Zažívame celkom zaujímavé obdobie bohaté na nové myslenie. Pri krízach to väčšinou platilo. Stačí si zobrať veľkú hospodársku krízu alebo vysokú infláciu v 70. rokoch. Obidve epizódy priniesli revolúciu aj v akademickom chápaní ekonómie. A domnievam sa, že sa tak deje aj teraz.
Znamená to, že staré ekonomické poučky prestávajú platiť?
Záleží to na tom, či hovoríme o mikroekonómii, lebo tam to stále všetko platí. Ak však hovoríme o makroekonómii, v globálnom svete, v ktorom je ekonomika komplexnejšia a viac pretkaná financiami, tam nie všetky staré poučky platia. Voľakedy financie nehrali až takú úlohu pri rozhodovaní na rôznych úrovniach ako teraz a súčasná vysoká komplexnosť si často žiada aj novátorské ekonomické prístupy.
Novátorské ekonomické prístupy? Aké napríklad?
Napríklad pri skúmaní stability finančného sektora sa nestačí pozerať na jednotlivé inštitúcie. Je nutné skúmať aj systémové riziká. Komplexné prepojenia medzi bankami totiž môžu v kríze pôsobiť ako domino efekt a aj malý počiatočný šok môže byť fatálny. Preto sa zaviedol takzvaný makroprudenciálny dohľad. Neskúmajú sa len stromy, ale celý les.
Okrem toho, že ste viceguvernérom, ste aj cez svoje už štyri knihy popularizátorom ekonómie. Spýtam sa priamo, majú ľudia záujem o tento druh literatúry?
Vyzerá to tak, že áno. Nečakal som to a dosť milo ma to prekvapilo. Vždy, keď som išiel s nejakou knihou von, tak moje očakávania týkajúce sa predaja boli výrazne nižšie ako realita. A to platí aj o mojej poslednej knihe. A naozaj nechápem, že v čase, keď žijeme na sociálnych sieťach a fungujeme skôr na emóciách, je tu aj napriek tomu zjavný záujem o hlbšie myšlienky. A možno aj práve preto. Ľudia už možno nechcú ísť len tak po povrchu a sociálne siete chcú kompenzovať trebárs aj informáciami o ekonómii. Hoci aj tam je forma veľmi dôležitá, teda nesmú to byť dlhé a suché texty. A zrejme sa mi podarilo trafiť ten správny tón. Navyše k textom sú priradené karikatúry, vtipy a odľahčenie často pomáha.
Posledná z trilógie Ekonómia z nadhľadu vyšla v roku 2015. Prečo bol nutný taký dlhý čas na novú knihu?
Keď som dokončil trilógiu, tak sa mi zdalo, že som už vyčerpal tento žáner. Potom som mal zámer napísať ekonomickú históriu Slovenska priamo z kuchyne. Teda ako som vnímal všetky tie zmeny, plus nejaké zaujímavé informácie zo zákulisia. Ale potom som sa dostal na post viceguvernéra a nemal som čas túto knihu dokončiť. Prišla však korona, zostali sme všetci doma s deťmi na online a počul som, ako vyzerá slovenský vyučovací proces, a teda musím povedať, že som nebol nadšený. A tak vznikla moja štvrtá kniha Rýchlokurz geniality.
Politické rošády školstvu zjavne neprospievajú. Od roku 1990 sa u nás vystriedalo 25 ministrov školstva, je tu možnosť posunúť ho na európsku úroveň?
Dá sa, ale určite nie skokovo. To, čo naozaj potrebujeme, sú asi tri veci. Po prvé, predškolské vzdelávanie aj pre deti v nevýhodnom prostredí. Po druhé, zistili sme, že prvý stupeň je u nás ešte na solídnej úrovni, ale druhý stupeň základného školstva je naozaj v zúfalom stave. Treba učivo preorientovať z memorovania na projekty, interaktivitu. A po tretie, presadzujem myšlienku vytvoriť klaster medzi najlepšími vysokými školami, firmami a štátom, aby sme ukázali mladým ľuďom, že nemusia ísť študovať do Brna, do Prahy alebo ešte ďalej, lebo aj u nás máme štúdium, ktoré vie oceniť ich talent. Lebo ak budeme z úst politikov počúvať len o reforme a písaní reforiem, tak tým svoje deti na Slovensku neudržíme, ale nám budú masívne odchádzať na štúdiá a za prácou do zahraničia.
Český ekonóm Tomáš Sedláček sa vo svojej prvotine Ekonomie dobra a zla pýta, či sa dobro vypláca a či nie je lepšie počítať zisky a náklady. Snaží sa do ekonómie vtesnať myšlienku solidarity aj v čase krízy. Je podľa vás svet dostatočne solidárny?
Záleží na tom, ako sa na solidaritu pozeráme. Aj vo svojej novej knihe hovorím o tom, aké sú prístupy k morálke a spravodlivosti, a naozaj platí, že rôzni ľudia sa na to pozerajú rozdielne. Niekto to chce spraviť hneď a prerozdeliť zdroje a to nie vždy funguje. Ani v Afrike, kam sa poslalo naozaj množstvo peňazí a výsledok nie je taký viditeľný. Ale napríklad do Indie alebo Číny sa neposlalo toľko peňazí, ale stačilo tieto štáty postupne zapojiť do medzinárodného kolobehu tovarov a služieb a urobili sme z nich naozaj bohatšie krajiny. Popritom sme vytiahli z absolútnej chudoby dve miliardy ľudí. A na tomto príklade vidieť, že dlhodobá solidarita potom vyzerá inak ako krátkodobá. Ale ak si mám na tú otázku predsa len jednoducho odpovedať, tak áno, máme ešte málo solidarity vo svete. A to neznamená, že len tej ekonomickej. Vidíme, čo sa deje za našimi východnými hranicami. A zas v tomto smere ma celkom prekvapilo, že sa našla relatívne veľká komunita ľudí aj na Slovensku ochotná pomáhať Ukrajine alebo znevýhodneným komunitám.
Pripomeniem slová Stana Radiča: „Medzinárodná deľba práce už existuje. Ešte treba zriadiť medzinárodnú deľbu zisku.“Je nás už osem miliárd, takže ako sa dá riešiť chudoba?
Keď sa pozrieme do roku 1960, tak polovica ľudí na Zemi žila s menej ako dvoma dolármi na deň, teraz už len desať percent. Takže vďaka globalizácii a tomu, že objednávame rôzne produkty z Číny alebo z Indie, im pomáhame k prosperite. Takže aj takto sa dá riešiť chudoba, ale je to čoraz ťažšie, lebo svet sa začína orientovať na služby a tam už medzinárodná deľba práce tak nefunguje. Tam je to skôr lokálne, napríklad vlasy si ostrihať nechám skôr v mieste bydliska a nepôjdem preto do Afriky.
Vo vašej knihe Krízonómia z nadhľadu je aj myšlienka, že sme v období najväčšej krízy. Tá kniha vyšla v roku 2009. Nemáme aj dnes pocit déjà vu, teda že sme zas v období najväčšej krízy?
Nie, z celosvetového hľadiska kríza v roku 2008 a 2009 bola naozaj obrovská. Ale covid a následný inflačný šok nie sú podobné krízy, lebo zatiaľ neohrozujú vnútorný kolobeh ekonómie, ale je to len akási nepríjemnosť zvonka, ktorá, dúfame, časom zas odíde. Ale kríza v roku 2008 až 2009 bola iná, naozaj hrozil kolaps celosvetového finančného systému a to by malo ďalekosiahle efekty. Z tých štyroch kríz, ktoré sme mali za posledných 15 rokoch, bola finančná kríza v roku 2008 jednoznačne najvážnejšia.
Samuelson vravel, že všetko, čo vieme o globálnej ekonomickej kríze, je, že o nej vieme veľmi málo. Stále to platí?
Nemyslím si. Skôr si myslím, že základnú chybu robíme v tom, že podceňujeme nebezpečné trendy s presvedčením, že tentoraz je to inak. História sa nebude opakovať. Napokon sa to aj tak skončí zle a presne tak ako v minulosti. A potom zas príde ďalšia kríza a my si povieme, že je predsa len iná ako tá v minulosti, a zas sa ukáže, že nie je. Čítal som aj knihu This Time is Different od amerických ekonómov, ktorá vlastne opisuje tento fakt, že my sme schopní sa dopustiť tej istej chyby aj s odstupom niekoľkých desaťročí. Lebo si to buď nepamätáme, alebo si myslíme, že sme múdrejší ako naši predchodcovia.
Počas energetickej krízy čoraz viac počúvame, že za socializmu sa žilo lepšie. Nie je to len nostalgický optimizmus?
Za socializmu sa žilo výrazne horšie ako teraz. Dokonca, ak sa pozrieme na to, kde sme boli po druhej svetovej vojne, tak sme boli spolu s Rakúskom na rovnakej štartovacej čiare, a potom sme sa priam nožnicovo rozišli. Lebo sme sa u nás pustili do zvláštneho experimentu a po otvorení hraníc v roku 1989 sme boli už len ich chudobní príbuzní. Navyše, ešte z nie celkom pochopených dôvodov sa mužom počas socializmu ani nezvýšila očakávaná dĺžka života, ale až po Nežnej revolúcii sme začali žiť dlhšie. Takže nielen ekonomicky, ale ani zdravotne sme na tom neboli tak dobre ako u našich susedov v Rakúsku. Samozrejme, neplatí to pre všetkých, lebo štát za socializmu staval na istotu. Ľudia neboli síce nezamestnaní, mali všetci prácu, ale treba povedať, že sme žili v bubline. Lebo socializmus nepadol preto, že by k nám prišiel nepriateľ zvonka a nanútil nám zmenu režimu a trhovú ekonomiku, ale padol, lebo ten ekonomický model nebol dlhodobo udržateľný. Nemôžeme mať takéto „istoty“50 alebo 60 rokov, aby sa to neprejavilo. Pozrime sa do Severnej Kórey. Ale počul som aj dobrú hlášku, že socializmus nemôže fungovať, keďže ani východní Nemci to nedokázali. A ak to nezvládli precízni Nemci, tak potom asi nikto.
Socializmus zlyhal, lebo nepovedal pravdu o ekonomike, kapitalizmus môže zlyhať, lebo nehovorí pravdu o životnom prostredí. Súhlasíte s názorom Lestera Browna?
Sčasti áno. Samozrejme, citáty znejú vždy tak bombasticky, čo je v poriadku, ale faktom je, že my nemáme vo svete len čistý kapitalizmus, ale ekonomiky sú väčšinou zmiešané. Ale súhlasím s tým, že po priemyselnej revolúcii sme veľa vecí robili na úkor životného prostredia a tie následky sme si ani tak neuvedomovali. A teraz nás to dobieha. Ale nemyslím si, že to súvisí len s kapitalizmom. Ak sa pozrieme na znečisťovanie životného prostredia počas socializmu, tak všade sme mali čmudiace komíny, veď stačilo prejsť okolo Žarnovice, Novej Bane. A zostala nám aj značne znečistená pôda.
Ako v roku 2023 zvládneme blížiacu sa krízu v kombinácii s vysokou infláciou?
Budúci rok bude určite ťažký, hrozí dvojciferná inflácia, čo možno nie všetky domácnosti budú dobre zvládať. Ak sa pozrieme na to, ako vyzerá trh práce a mzdová dynamika, tak zas reálne mzdy by nemali významne padnúť. Veľkú časť inflácie, aspoň pre tých, čo pracujú, pokryje teda mzda. Najhoršie na tom budú ľudia odkázaní na štát, a ak sa nevalorizujú dávky v dostatočnej miere, môže to byť pre nich problém. Tieto domácnosti navyše musia vynakladať väčší podiel zo svojich príjmov na potraviny a energie, a preto ťarcha pre ne môže byť vyššia. Ale keď sa pozrieme na všetky prognózy, tak zatiaľ ani tie najpesimistickejšie nehovoria o tom, že by ekonomika mala výrazne padnúť do tej miery, ako to bolo cez pandémiu. Iste, malá recesia môže prísť aj v Európe. No to, čo našu ekonomiku drží nad hladinou, je trh práce. Aj teraz sa firmy sťažujú, že nemajú koho zamestnať. Voľakedy, keď prišla kríza, prišli ľudia o prácu a mali problém so splácaním, ale teraz sa to až tak veľmi nedeje. Aj počas pandémie mali prácu a plat na 80 percent, takže zamestnanosť je u nás relatívne vysoká. A tak dokážu splácať úvery a potom aj finančná stabilita je lepšia.
Nemali by sme padnúť do významnej recesie. Stále dúfame, že naša ekonomika nepôjde budúci rok dole vodou.
Už John S. Coleman povedal, že to, čo vláda dáva, musí najskôr niekomu zobrať. Takže sociálne balíčky sú len populizmus, na ktorý vlastne väčšina dopláca, alebo majú naozaj zmysel?
Určite zmysel majú, lebo ak tu máme za 15 rokov až štyri krízy, tak naozaj je tu štát na to, aby ľuďom pomáhal. Len nie je jedno akou formou. A u nás stále ešte uprednostňujeme akési bombastické celoplošné riešenia a to sa mi nezdá ako dobrá cesta. Slovensko je malá krajina a nemôžeme si dovoliť veľké dlhy. Aj preto pri tých opatreniach treba viac cielene dávať ľuďom, ktorí majú najmenšie príjmy. A zvýšené ceny energií nakoniec pocítime všetci, ak to nespravíme teraz, tak to budeme musieť spraviť o rok či dva. A ďalším je efekt spotreby – ak nezvýšime cenu energií pre domácnosti, tak ani neznížime spotrebu. A my naozaj potrebujeme aj pre klimatické zmeny znížiť spotrebu v domácnostiach.
Aká je prognóza pre Slovensko na budúci rok?
Nemali by sme padnúť do významnej recesie. Pre viacerých to môže byť ťažký rok, ale stále dúfame, že naša ekonomika nepôjde budúci rok dole vodou.