Kráľa popravili pre verejné blaho
Keď pred 230 rokmi v Paríži vrcholil proces s Ľudovítom XVI., mal zosadený panovník síce malú, no stále nádej, že nemusí skončiť pod gilotínou.
Bratislava – Zaplnená sála parížskej Jazdiarne, v ktorej zasadá Národný konvent, podchvíľou vzrušene zašumí. Poslanci, ktorí nedávno sami seba vymenovali za súdny dvor s právom rozhodnúť o osude zvrhnutého kráľa Ľudovíta XVI., sú dnes najmä v pozícii publika. A slová, ktoré im adresuje jeho obhajca Romain de Sèze, sa mnohým nepočúvajú najlepšie.
„Občania, hovorím tu s úprimnosťou slobodného človeka; hľadám medzi vami sudcov, no vidím iba žalobcov. Chcete rozhodovať o Ľudovítovom osude, no sami ho obviňujete! Chcete rozhodovať o Ľudovítovom osude, pritom váš názor už pozná celá Európa! Ľudovít sa stane jediným Francúzom, pre ktorého nebude platiť zákon. Nebude mať ani občianske práva, ani kráľovské výsady. Nebude mu priznané jeho bývalé postavenie ani postavenie nové. Nechráni ho starý ani nový právny poriadok,“zdôrazňuje.
Nie sú to však iba apely na spravodlivosť procesu či na absenciu zákonných záruk, zabezpečujúcich každému obžalovanému preukázanie jeho neviny, s ktorými sa obracia na konvent. Snaží sa vysvetliť i ospravedlniť rozhodnutia a kroky, ktoré panovník počas svojej vlády robil, a, samozrejme, aj vyvrátiť obvinenia, ktorým čelí. „Zastavujem sa pred dejinami; pamätajte si, že budú súdiť váš súd a že ich súd bude súdom vekov,“uzavrie napokon Romain de Sèze svoju dvojhodinovú reč.
Je streda 26. decembra 1792, krátko pred poludním, keď sa zasadnutie Národného konventu končí. Zasadnutie, ktoré je vlastne súdnym procesom. Rozsudok však ešte nepadol, poslanci budú o ňom hlasovať až o niekoľko dní. A aj reč Romaina de Séze prispeje k tomu, že niektorí začnú pochybovať o tom, či naozaj konajú správne.
Premárnená šanca
Keď Ľudovít XVI. zasadol v máji 1774 ako dvadsaťročný na trón, spájali sa s ním veľké nádeje. Krajina bola totiž, najmä ekonomicky, v žalostnom stave. Sužoval ju neustále sa zvyšujúci deficit štátneho rozpočtu a zadlženosť, pod čo sa podpisoval jednak zastaraný a zle fungujúci daňový systém, ale tiež financovanie americkej vojny za nezávislosť a v neposlednom rade nákladný život kráľovského dvora. Traduje sa, že Ľudovít bol mierumilovný a dobrácky človek, ako panovník si však nedokázal vybudovať autoritu, bol nerozhodný a nie veľmi schopný. Problémy sa snažil riešiť, no nedarilo sa to, kríza sa prehlbovala, nespokojnosť rástla a v druhej polovici 80. rokov 18. storočia sa už Francúzsko, stojace dlhodobo na pokraji štátneho bankrotu, doslova otriasalo v základoch.
V tejto situácii zvolal kráľ v máji 1789 zasadnutie generálnych stavov. Bola to veľká udalosť, nezišli sa totiž už 175 rokov, takže jeho krok vzbudil všeobecné nadšenie a Ľudovítova popularita vzrástla. Ako je známe, zasadnutie vyústilo do revolúcie. Tá však ešte Ľudovíta XVI. nezmietla, ani jej vodcovia totiž nepočítali s tým, že by sa Francúzsko stalo republikou, alebo že by na jeho čele nestál kráľ. „V tom čase bolo v Paríži sotva viac než desať republikánov,“povedal neskôr Camille Desmoulins, jeden z revolučných lídrov.
Práve panovník vtedy prepásol príležitosť udržať si v rámci novovznikajúceho poriadku pevné miesto. „Spojenectvu revolúcie a kráľovstva, presnejšie tretieho stavu a koruny, nestálo nič v ceste. Lenže Ľudovít XVI. nepochopil vážnosť politickej situácie,“uvádza vo svojej štúdii Revolúcia a kráľovstvo nemecký historik Ilja Mieck. Iniciatívu tak prevzal práve tretí stav, ktorý vytvoril Národné zhromaždenie ako nového predstaviteľa moci, a tú si už nedal vziať. No a kráľ sa dostal do postavenia, v ktorom už nemohol politické dianie ovplyvňovať a mohol naň iba reagovať.
Osudné chyby
Takpovediac dolu kopcom to s Ľudovítom XVI. začalo ísť v lete 1791. To už kráľovská rodina žila v Tuilerijskom paláci v Paríži, do ktorého sa presídlila, či, lepšie povedané, bola v ňom internovaná, ešte v októbri 1789, po takzvanom ženskom pochode na Versailles. Musela sa výrazne uskromniť, čo podľa všeobecne zakoreneného názoru ťažko znášala najmä Ľudovítova rozmaznaná a až dojímavo hlúpučká manželka Mária Antoinetta.
Ako vo svojom rozsiahlom diele Dejiny Francúzskej revolúcie (vyšlo v roku 1847 a je považované za základ revolučnej historiografie) píše Jules Michelet, Ľudovít XVI. prisahal, že z krajiny nikdy neodíde a neobráti sa proti ľudu. Bol však pod veľkým tlakom svojej manželky, ktorá ho prehovárala, aby ušli. V júni 1791 to napokon urobili. Hoci cestovali inkognito, počas jednej zo zastávok ich ľudia spoznali a vo Varennes im definitívne znemožnili pokračovať v ceste. Späť do metropoly eskortovali kráľovskú rodinu príslušníci Národnej gardy a „vítal“ju v nej obrovský mlčiaci dav. V očiach väčšiny ľudí sa kráľ zmenil na zradcu a pokus o útek tak znamenal prvý zásadný zlom v jeho porevolučnom osude.
Ten druhý, ktorý mu definitívne zlomil väz, prišiel o rok neskôr. Ľudovít XVI. síce zostal na tróne, ako panovníka ho potvrdila aj ústava prijatá v septembri 1791, no jeho právomoci boli výrazne oklieštené. Mal však právo vetovať dekréty prijaté Ústavodarným národným zhromaždením a toto právo veľmi často využíval. „Keďže išlo o dekréty schvaľované v záujme konsolidácie revolúcie, podráždil tým politickú verejnosť. Začala v ňom vidieť nepriateľa revolúcie, ktorý teraz, tak ako predtým pri pokuse o útek, odhalil svoju pravú tvár,“pripomína Ilja Mieck. Čo však Ľudovít podporil, to bolo vyhlásenie vojny českému a uhorskému kráľovi Františkovi II. v apríli 1792. Motívom bol zrejme predpoklad, že v prípade porážky francúzskej revolučnej armády by mohol obnoviť svoju moc. Vojna situáciu v krajine ešte viac destabilizovala a jej odporcovia ukazovali prstom aj na kráľa ako na vinníka. A keď Ľudovít neskôr vetoval ďalšie dekréty, rozzúrené masy už nič nezastavilo.
Koniec monarchie
Na Tuilerijský palác zaútočili najprv v júni 1792, tomuto ataku ešte kráľ odolal, i keď za cenu poníženia – musel si na hlavu nasadiť červenú revolučnú čiapku. Lenže 10. augusta mu už odzvonilo. A to doslova – krátko pred polnocou sa v Paríži rozozneli zvony a ozbrojený dav sa vydal na pochod ku kráľovskému sídlu. Tam došlo k masakru. Ľudovítovi a jeho rodine sa podarilo ukryť v Jazdiarni, mnohí členovia jeho osobnej gardy, služobníctvo i úradníci sa však stali obeťami násilností.
Poslanci Ústavodarného národného zhromaždenia pod tlakom udalostí schválili predbežné zosadenie kráľa a vyhlásili nové voľby. Takzvaná druhá revolúcia tak definitívne zmenila mocenské pomery v krajine. Keď sa 21. septembra 1792 prvýkrát zišiel novozvolený poslanecký zbor, už pod názvom Národný konvent, potvrdil rozhodnutie, ktorým vo Francúzsku zrušil kráľovstvo a vyhlásil republiku. Zosadeného kráľa Ľudovíta XVI. aj s celou rodinou už v auguste zatvorili do parížskeho väzenia Temple.
Je vinný, lebo vládol!
Čo s ním? Túto otázku si kládlo celé Francúzsko, no predovšetkým poslanci Národného konventu, ktorý sa pri nej rozdelil na dva tábory. Radikáli, najmä z radov jakobínov, medzi ktorých patrili Maximilien Robespierre, Georges Danton, Jean-paul Marat a ďalší, od začiatku presadzovali najvyšší trest, pričom niektorí otvorene žiadali okamžitú popravu. Proti takémuto riešeniu sa stavali girondisti, čiže umiernení republikáni. Poprava kráľa, hoci zvrhnutého, bola v ich očiach politickou vraždou a navyše sa netajili obavami, že by nemusela byť posledná.
Konvent sa napokon rozhodol postaviť Ľudovíta XVI. pred súd. Legislatívny výbor začal teda skúmať právne problémy, ktoré by takýto proces mohol priniesť, a súčasne s tým začala zvláštna komisia zhromažďovať podklady pre obžalobu. Nedá sa povedať, že by bola veľmi úspešná. Jej členovia preštudovali tisíce dokumentov, presvedčivý dôkaz o kráľovej vlastizrade a o jeho sprisahaní so zahraničím proti Francúzsku však nenašli, čo napokon, i keď nie otvorene, priznali aj v správe, ktorú predložili poslancom 6. novembra 1792. V ten istý deň dostali členovia Národného konventu aj správu, v ktorej druhá komisia dospela k záveru, že ústavou zaručená nedotknuteľnosť kráľa neplatí, presnejšie povedané, neplatí v prípade, ak obžalobu vznesie národ.
V snemovni sa rozpútala búrlivá diskusia. „Kráľ musí vládnuť, alebo zomrieť. Iná možnosť neexistuje. Vinný je však už tým, že vládne, pretože bez viny sa vládnuť nedá. Každý kráľ je uzurpátor a tyran a jedinú spravodlivosť, zoči-voči ktorej môže stáť, predstavuje ľud. A toto zhromaždenie zastupuje ľud, takže verdikt závisí od nás,“argumentoval jeden z najradikálnejších jakobínov Louis Antoine de Saint-just.
Pochybnosti nevzbudzovali iba dôvody na proces, ale aj dôkazy, ktoré poslanci zhromaždili. Kráľa vinili jednak z toho, že o útek do zahraničia sa v júni 1791 pokúsil preto, aby sa na čele armády rojalistických emigrantov vrátil do Francúzska a zvrhol revolúciu, ďalej, že použil verejné prostriedky na financovanie kontrarevolúcie a napokon, že si bez súhlasu Národného zhromaždenia vytvoril oddiel osobnej gardy.
Musí to byť verejný trest
Lenže 20. novembra 1792 dostal Národný konvent nový impulz. Medzi poslancov prišiel minister vnútra Jean-marie Roland de La Platiére a oznámil, že v Tuilerijskom paláci bol objavený tajný úkryt a v ňom, v „železnej skrini“, dôležité dokumenty. Ide o tajnú korešpondenciu kráľa a kráľovnej s ich spojencom, Františkom II. „Materiály z tejto skrinky neboli o nič závažnejšie než dokumenty, ktorými už predtým disponovala komisia, hľadajúca dôkazy proti kráľovi. Psychologický efekt odhalenia bol však enormný. Železná skrinka sa stala symbolom kráľovej pokryteckej, vierolomnej a zradcovskej politiky,“píše vo svojej štúdii Ilja Mieck.
Nález naklonil misky váh v prospech zástancov procesu a odsúdenia zosadeného panovníka, no búrlivé diskusie pokračovali. „Ľudovít nie je obžalovaný a vy nie ste sudcovia. Ste zástupcovia národa. Vašou úlohou nie je vyniesť rozsudok v prospech človeka alebo proti nemu, ale urobiť opatrenie pre verejné blaho. Potrestanie Ľudovíta, ak má byť účinné, musí mať charakter verejného trestu. A treba sa poponáhľať, pretože každý odklad zbytočne vnáša do štátu nepokoj. Takže Ľudovít musí zomrieť, lebo vlasť musí žiť!“vyhlásil 3. decembra vo svojom emotívnom vystúpení pred Národným konventom vodca jakobínov Maximilien Robespierre. Radikáli tak prevalcovali svojich oponentov a v ten istý deň bol Ľudovít XVI., alebo občan Ľudovít Kapet, ako ho od zosadenia revolucionári titulovali, vyhlásený za stíhateľnú osobu. Konvent zároveň sám seba vymenoval za súdny dvor a proces sa mohol začať.
Mám čisté svedomie
Bývalého panovníka previezli na zasadnutie Národného konventu 11. decembra. Bolo to vôbec prvýkrát po štyroch mesiacoch úplnej izolácie, čo opustil múry väzenia. „Francúzsky ľud vás obžalúva z mnohých zločinov, ktoré ste spáchali pri budovaní svojej tyranie, pričom ste sa prehrešili proti jeho slobode,“znel úvod obžaloby, obsahujúcej 44 bodov s konkrétnymi previneniami. Ľudovít sa ku každému musel vyjadriť, pričom obsah žaloby vopred nepoznal a nemal možnosť sa pripraviť. Napriek tomu, a potvrdili to neskôr aj jeho odporcovia, jej čelil veľmi obratne. Popieral, že by sa dopustil skutkov, ktoré mu kladú za vinu, a požiadal, aby mu poskytli možnosť obhajoby. S tým členovia Národného konventu nepočítali a viedlo to k ďalším búrlivým diskusiám. Väčšina poslancov napokon usúdila, že ani Ľudovítovi nemôžu uprieť to, na čo má právo každý obžalovaný.
Trojica advokátov – Lamoignon de Malesherbes, François-denis Tronchet a Romain de Sèze – mala ťažkú úlohu. Na to, aby si dôkladne preštudovali všetky obvinenia a zaujali k nim stanovisko, mali iba dva týždne. Posledný deň procesu bol totiž stanovený na 26. decembra. V tento deň, krátko pred desiatou predpoludním, vstúpil Ľudovít XVI. v sprievode svojich advokátov druhýkrát do rokovacej sály Konventu. Verejnú reč na jeho obhajobu predniesol Romain de Sèze. Hovoril dve hodiny a bol to pôsobivý prejav. Dôkazom je jednak návrh, s ktorým prišli radikáli, aby okamžite prebehlo menovité hlasovanie o rozsudku, a tiež postoj ich oponentov, ktorí žiadali, aby dostali čas na preštudovanie si argumentov obhajoby.
Vtedy už Ľudovít v sále nebol. Po vystúpení svojho advokáta si zobral slovo a povedal: „Hovorím k vám asi naposledy. Mám čisté svedomie a môj obhajca hovoril pravdu. Nikdy som sa nebál verejného vypočutia ohľadne môjho správania, ale láme mi srdce, keď mi kladiete za vinu, že som spôsobil krviprelievanie a že mám na svedomí povstanie z 10. augusta,“vyhlásil. Potom, krátko po dvanástej, ho odviedli späť do väzenia. Bol presvedčený, že o treste smrti preňho je už rozhodnuté.
Ľudovít musí zomrieť, lebo vlasť
musí žiť!
Maximilien Robespierre,
vodca jakobínov
Stačil jeden hlas
Nebolo to však také jednoznačné. Rokovanie Konventu o rozsudku, ktoré sa začalo 14. januára 1793, trvalo napokon päť dní. Každý poslanec sa musel vyjadriť k štyrom otázkam. Či je Ľudovít Kapet vinný zo sprisahania proti verejnej slobode a útokov proti bezpečnosti štátu, či má rozsudok Národného konventu potvrdiť ľudové referendum, aký trest má byť Ľudovítovi uložený a či má byť výkon rozsudku odložený. A výsledok? Je vinný, referendum nebude, rozsudkom je smrť a vykonaný bude bez odkladu. Najpálčivejšou bola, pravdaže, otázka trestu a práve pri nej bolo hlasovanie najtesnejšie. Zo 721 prítomných sa za smrť vyslovilo 361 poslancov, čiže presne stanovená nadpolovičná väčšina. Stačil jediný hlas, aby bol výsledok iný...
Odvolanie odsúdeného proti verdiktu Konvent zamietol. Ráno 21. januára 1793 ho z väzenia previezli na Námestie revolúcie. Ľudovít XVI. bol vraj po celý čas vyrovnaný a pokojný, a to aj vo chvíli, keď ho kat Charles-henri Sanson priviedol ku gilotíne, ktorá mala ukončiť jeho život. „Ľudia! Z tohto miesta, po ktorom o chvíľu potečie moja krv, vám prisahám, že zomieram nevinný. Odpúšťam svojim nepriateľom,“vyhlásil tesne pred tým, ako o 10. hodine a 22. minúte kat spustil čepeľ gilotíny. Na rovnakom mieste a rovnakým spôsobom vyhasol o deväť mesiacov neskôr aj život jeho manželky Márie Antoinetty.