Slávnu fabriku mal každý región
Privatizácia zmenila Slovensko. Mnohé kľúčové podniky zmenu režimu prežili, iné v rukách nových vlastníkov skončili skôr, ako začali.
Bratislava – Tak ako republika, aj väčšina veľkých podnikov oslavuje svoje 30. výročie. Ešte pred osamostatnením sa totiž vládne špičky na federálnej úrovni rozhodli pre prechod spoločných majetkov do súkromných rúk. Tak sa oficiálne už 1. novembra 1991 začala prvá transformácia štátnych podnikov na akciové spoločnosti formou neslávnej kupónovej privatizácie a neskôr aj dlhopisovej za vlády Vladimíra Mečiara.
Výsledok, do ktorého sa len na Slovensku v prvom kole zapojilo takmer 2,6 milióna a v druhom kole 3,4 milióna občanov, každý z nás pozná. Privatizovateľný majetok na Slovensku v hodnote 385 miliárd korún bol „rozdaný do rúk ľudu“. Niektorí ho rozpredali a zabehnutý biznis pochovali, iní z neho profitujú dodnes a ďalší rýchlopečení akcionári pre svoju nevedomosť o svoj majetok prišli.
Až 71 percent všetkých kupónov totiž putovalo do 264 investičných fondov, ktoré sľubovali rýchle zhodnotenie, no mnoho z nich nevrátilo investorom ani vložené prostriedky. Napríklad Harvardské fondy so šéfom Viktorom Koženým, ktoré sľubovali „istotu desaťnásobku“, no zmizlo z nich 16 miliárd korún.
Do rúk poctivých a slušných ľudí, no tiež podvodníkov a rýchlozbohatlíkov, sa tak dostal malý aj veľký biznis, z ktorého veľká časť na našom území fungovala už od čias Rakúsko-uhorska. Za socializmu zas vznikali strojárske, zbrojárske aj metalurgické fabriky, chemičky či automobilové závodov.
Nádejné podniky zanikli
Na Slovensku nie je región, kde by na každom rohu neboli spomienky na slávnu industriálnu minulosť. Bratislava si ju môže pripomínať napríklad aj prostredníctvom osudu Cvernovky, pivovaru Stein, z ktorého zostala len kupola kvasiarne, no aj ďalších projektov ako Gumonka, Kablo či Tabaková továreň na Radlinského. Rovnako je na tom aj Nitra, kde boli mlyny v centre mesta zbúrané, cukrovar po vydieraní jeho privatizéra zatvorili súdy a mestský pivovar Heineken sa presťahoval do Hurbanova.
Na Považí v Považskej Bystrici zas zanikol výrobca slávneho Pioniera či Babetty, ktorý sa na prelome milénií ocitol v konkurze. Rovnaký osud postihol aj fabriku na Turci so šiestimi tisíckami zamestnancov – ZŤS Martin, trenčiansku Ozetu, bystrickú Slovenku či výrobcov obuvi v bývalých Baťovanoch – dnešnom Partizánskom. Skončili aj prešovské Solivary, košická magnezitka aj tamojšie Východoslovenské strojárne. Konkurovať zahraničným trhom nedokázala Tesla Orava v Nižnej. Tá svojho času ročne produkovala pol milióna televízorov a zamestnávala osemtisíc ľudí. To všetko sú iba niektoré z množstva prípadov spackaných biznisov. Na druhej strane sú však aj také, ktoré sú medzi nami dodnes.
Ľahnúť mohli aj oceliarne
Podnikov, ktoré mohli zostať schátrané, no dokážu dnes operovať vo vysokokonkurenčnom prostredí, je mnoho. A to aj napriek tomu, že sa to nie všetkým musí páčiť. Príkladom sú ružomberské papierne SCP Mondi, za ktorými stojí prostredníctvom spoločnosti Eco-investment Milan Fiľo, Železiarne v Podbrezovej, za ktorými stojí Vladimír Soták, Duslo Šaľa, za ktorým stojí Agrofert Andreja Babiša, či ŽOS Trnava, ktoré zas vlastní Vladimír Poór. Podobných príkladov je viacero.
Schátrané budovy, prázdne haly a dlhy mohli zostať aj po košických oceliarňach. Východoslovenské železiarne totiž v roku 1998 po vedení otca a syna Rezešovcov takmer zbankrotovali. Zahraničným bankám dlhovali 13 miliárd korún. Rezešovcov pri kormidle nakrátko vystriedal krízový manažér Gabriel Eichler, ktorý dostal za úlohu hutu predať. To sa udialo 24. novembra 2000, keď do spoločnosti vstúpil americký U. S. Steel. Tomu sa v posledných mesiacoch mimoriadne darilo, vďaka vysokým predajným cenám ocele dokázal generovať jeden rekordný zisk za druhým. Nakoniec to však zmenila energetická kríza, ktorá sa na výsledkoch prejavila naplno v závere tohto roka.
Hliník melie z posledného
Zmeny vlastníkov sa dočkala aj primárna výroba hliníka, ktorá u nás fungovala nepretržite takmer 70 rokov. Kontrolu nad väčšinou akcií žiarskej hlinikárne prevzal v roku 2002 globálny líder v oblasti výroby tohto kovu – škandinávsky Norsk Hydro. Menšiu časť prebrala skupina Penta.
Prevádzke sa v posledných rokoch relatívne darilo, aktuálne je však jej budúcnosť nejasná. Slovalco ohlásilo prepúšťanie zhruba 350 pracovníkov, ďalšia tisícka pracovníkov príde o prácu u dodávateľov. Akcionári Norsk Hydro aj Penta sa totiž pre neschopnosť štátu vyrovnať sa s kompenzáciami energií Západu zrejme rozhodnú nadobro zastaviť primárnu výrobu, čo sa stane prvýkrát za spomínaných sedem dekád.
Podpoľanie zachránili
Mimoriadne zaujímavý príbeh majú za sebou aj Podpolianske strojárne. Tie boli v Detve založené už v roku 1950 a dodnes sú priemyselnou ikonou regiónu. V začiatkoch boli navyše dôležitou súčasťou národného podniku Tatra Kopřivnice. Prvým výrobkom bolo rýpadlo Škoda D500, no šesťtisíc ľudí pracovalo aj na výrobe stavebných strojov a armádnej techniky.
Podnik si po páde socializmu prešiel turbulentným obdobím. V roku 2003 napríklad zamestnanci predchádzajúceho vedenia zablokovali štátnu cestu pre nevyplatené mzdy a odstupné. Nakoniec sa im podarilo fabriku zachrániť pred likvidáciou.
Dnes operuje pod obchodným menom PPS Group. Vo vysokokonkurenčnom prostredí zamestnáva spolu so živnostníkmi zhruba 1 100 ľudí a úspešne produkuje pre výrobcov stavebných, cestných či banských mechanizmov ako Bomag, Caterpillar, Atlas Copco a ďalších.
Tatravagónka má sto rokov
Storočnicu v tomto roku oslávila aj Tatravagónka, z ktorej sa stal gigant v oblasti výroby železničných vozňov. V roku 1922 pritom začínala iba s ich opravou. Ani tej sa však nevyhol turbulentný osud, v ktorom hral hlavnú úlohu vekslák a mafián Peter Steinhübel, boss podsvetia Mikuláš Černák a bývalý väčšinový vlastník a politik Mečiarovej HZDS Vladimír Bachleda. Ide o minulosť, za ktorou dal bodku Optifin Invest Alexeja Beljajeva. Jeho biznisu sa dnes pomerne darí. V minulom roku investoval zhruba 50 miliónov eur do expanzie výroby vozňov na dolnom Pohroní – v Tlmačoch. V bývalom areáli závodu SES Tlmače, ktorý stratil zákazkovú náplň, tak bude vďaka novej investícii časom pracovať zhruba 700 ľudí.
Úspešný príbeh áut
Mimoriadne úspešným biznisom, ktorý u nás nehral prvé husle, no nakoniec sa stal základným pilierom ekonomiky, je automotive. Z Bratislavských a Trnavských automobilových závodov sa totiž nečakane stal top zamestnávateľ a základ sektora, ktorý sa dnes podieľa na celkovom HDP krajiny zhruba 12 percentami. V Devínskej Novej Vsi sa najskôr udomácnil Volkswagen, ktorý počas rokov preinvestoval zhruba päť miliárd eur a prácu dáva zhruba 12 tisíckam ľudí.
Aj tento úspešný príbeh o dekádu neskôr prispel k prilákaniu ďalších dvoch lídrov trhu v podobe kórejského hráča Kia a francúzskeho koncernu PSA, dnešný Stellantis. Zo Slovenska sa tak stal absolútny globálny líder v počte vyrobených vozidiel na obyvateľa. Túto pozíciu ešte upevnila najväčšia investícia ostatnej dekády od britského výrobcu Jaguar Land Rover. Z nekonkurencieschopného sektora sa stala kľúčová zložka ekonomiky, ktorá dnes priamo a nepriamo zamestnáva takmer 300-tisíc ľudí a podieľa sa na polovici exportu.
Dominancia automotive segmentu pritom bude bez pochýb rásť. Dôkazom je nedávny príchod výrobcu Volvo, ktorý na východe krajiny vybuduje našu piatu bázu za 1,2 miliardy eur. Švédska značka je pre nás veľkým krokom k elektromobilite.