Efekt prizerajúceho sa je len mýtus, ľudia sú reálne lepší
V skutočne vypätej situácii sme ochotní pomáhať neznámym ľuďom, neprehliadame násilie a ani netvoríme pasívny zástup apatických svedkov.
dôvodom, prečo sa k jednej z mnohých vrážd v New Yorku začala húfne vyjadrovať americká odborná verejnosť, sa stal článok v novinách. Vyšiel 27. marca 1964 v denníku The New York Times a jeho autor Abe Rosenthal v ňom opisoval: „Viac ako pol hodiny sledovalo 38 občanov dbajúcich o zákon Queensu spoza okien svojich bezpečných domácností, ako vrah v Kew Gardens prenasleduje a bodá barmanku Kitty Genovese, v troch oddelených za sebou idúcich útokoch. Počas útoku ani jeden z nich nezasiahol, nezavolal políciu. Iba jediný svedok ju privolal, keď bola žena mŕtva.“S čitateľmi vtedy nepohlo ani tak vykreslenie zločinu, znásilnenie a vražda 28-ročnej ženy, ale práve surový fakt, že jej nikto zo zástupu svedkov nebol ochotný pomôcť.
Efekt prehliadajúceho
Odpoveď začali hľadať hneď po dočítaní článku americkí psychológovia Bibb Latané a John Darley. Na základe prípadu Genovese vystavali efekt prizerajúceho sa, či efekt prehliadajúceho. Zachytáva situáciu, keď ľudia nie sú ochotní za stavu núdze niekomu ponúknuť potrebnú pomoc, pokiaľ sú na mieste prítomní ešte ďalší ľudia. Presviedčajú sami seba o tom, že je tu dosť ďalších ľudí, ktorí by mohli rovnako zareagovať, nechcú sa strápniť prehnanou reakciou, vyhovárajú sa na to, že nevideli celý priebeh udalosti. Na vražde si psychológovia vybudovali svoju kariéru a svojím bádaním okolo efektu otvorili veľmi plodnú pôdu výskumu. Definovali fenomény pluralistickej ignorancie a rozptýlenej zodpovednosti. Od roku 1968 úspešne realizovali rôzne tematické experimenty.
Realita bola odlišná
Avšak, vydarene síce inscenovali nejaký mimoriadny podnet, napríklad riziko požiaru v budove, na ktorý pohotovo reagovali jednotlivci, no početnejšie skupiny nechával v pokoji, ale nikdy neotestovali scenár s vraždou. Prečo? Možno preto, že by mohli zatriasť s ich pravdou o tom, ako celý jav vlastne funguje. Alebo skôr nefunguje. Udalosti, ktoré opísal Abe Rosenthal a ktoré dali zásadný podnet na ich prácu, sa totiž zbehli inak. V krátkosti, Winston Moseley, niekoľkokrát trestaný sexuálny delikvent, si 14. marca 1964 vyhliadol obeť –
Kitty Genovese, ktorá sa v noci vracala z práce domov a napadol ju nožom. Na jej krik sa v byte cez ulicu otvorili okná a svedok Robert Mozer na násilníka začal kričať, čím ho odplašil. Zranená Genovese sa dostala do vestibulu svojho domu, no Moseley sa znova priblížil a opäť zaútočil. Bodol ju, sexuálne napadol a zmizol, skôr než zomrela. Hoci ho neskôr chytili a odsúdili na doživotie, dôležité je, že príbeh opisovaný v New York Times je nepresný. Útoky boli dva, nie tri. Prvý skôr počula než videla len hŕstka ľudí, ale tí okamžite zareagovali. Mozer, kričiaci na násilníka, ho i zahnal. Dvaja ľudia potom zavolali svojim príbuzným a známym a radili sa s nimi, čo majú vlastne robiť, keďže sa báli.
Dvaja ďalší medzitým zavolali telefónom políciu a sanitku. A keď na miesto dorazila záchranka, ležala Genovese, stále ešte živá, v náručí susedky Sophie Farrarovej. Tá opustila bezpečie svojho bytu a vydala sa na miesto činu, hoci sama nemohla vedieť, že vrah skutočne utiekol. Na chodníku teda nestál zástup pasívnych ľudí prizerajúci sa pol hodiny konaniu zákerného vraha. A ani sa neskrývali za oknami, zháňali, prakticky okamžite a v rámci svojich možností, pomoc. Aj údaj o 38 svedkoch, ktorí nezasiahli, si novinár Rosenthal doslova vycucal z prsta. Najkrikľavejší prípad tragédie nezúčastnených a apatických svedkov, ktorý poslúžil na ilustráciu celého psychologického javu, efektu prizerajúceho sa, popiera sám seba.
Ospravedlnenie redakcie
Rosenthalov nepresný článok aj závery psychológov boli príliš pesimistické, vykresľovali situácie zjednodušene, prehnane kriticky. A išli proti skúsenostiam bežných ľudí či policajtov, ktorí na vlastné oči videli v podobne vyhrotených situáciách oveľa častejšie zapojenie ľudí do akcie. Kľúčom k prežitiu a dôvodom, prečo je ľudstvo ako druh také zdatné, je jeho schopnosť priateľstva a spolupráce. V roku 2004 sa opäť pustili do rozkrývania vraždy prví novinári a ukázalo sa, že Rosenthalov článok je deravý. Redakcia The New York Times potom pod tlakom vydala 12 rokov po publikácii inkriminovaného textu ospravedlnenie.
O spochybnenie javu sa postarala tiež štúdia Kodanskej univerzity publikovaná pred troma rokmi. Tá vďaka pokročilým technológiám mohla prvýkrát čerpať nie z teoretických a inscenovaných experimentov, ale priamo z reálnych dát, zozbieraných v teréne, zo záznamov verejných aj súkromných bezpečnostných kamier, ktoré zachytili reálne násilné konflikty, napadnutia, sexuálne ataky, lúpežné prepadnutia. Štúdia potvrdzuje, že v 91 percentách skúmaných prípadov sa aspoň jeden z prizerajúcich sa rozhodol pomôcť. Priemerne však takto zasiahli až traja ľudia. A každý ďalší prítomný okoloidúci zvýšil šancu, že sa obeť dočká pomoci.
Nový výskum potvrdzuje, že v 91 percentách skúmaných prípadov sa aspoň
jeden z prizerajúcich sa rozhodol pomôcť.