Očami (a ušami) Bohumila moralisti
Niežeby som mohol hodiť kameňom, keby Na to bola prišla reč. priznávam vinu bez mučenia. LEN sa mi zdá, že sa Na Našom území moralizuje už trochu priveľa.
Lebo sa moralizuje v jednom kuse. Nič iné sa už vlastne ani nerobí, keď sa človek nad tým zamyslí. Ľudstvo (zrejme nielen) slovenského pôvodu čaká každý deň na udičku. Chytí sa spoľahlivo. Je vlastne jedno, o čo ide. Nedávno sa napríklad skončili majstrovstvá sveta vo futbale. Katar sme skritizovali všetci pred prvým výkopom a počas prvých dní kontroverzného turnaja. Kto to kedy videl, hrať majstrovstvá sveta v decembri? Lokalita bola tiež viac než problematická – miestny režim si možnosť organizovať najsledovanejší televízny program na svete bezostyšne kúpil. Domáca vládnuca trieda sa potom ku všetkým, ktorým na dvore nestrieka ropa prúdom, správa ako keby ženy, imigranti alebo menšiny boli podľuďmi.
Potom bol týždeň-dva relatívny pokoj. Teda čo sa týka futbalu. Vlastne možno ani nie, moralizovalo sa nad Cristianom Ronaldom, Portugalčan si to však zaslúžil. Ako všetci, ktorí sa nesprávajú dokonale, podľa našich predstáv.
Následne sa dostali majstrovstvá do záverečnej fázy, až kým nevyvrcholili. Finálový zápas bol krásny. Jeden z najkrajších, aké kedy oko futbalového fanúšika videlo. Starnúci Lionel Messi ťahal Argentínu za tretím titulom majstrov sveta. Mladý plnokrvník z Francúzska, Kylian Mbappe, sa ho snažil predbehnúť. Aj galskí kohúti (znalci klišé prepáčia) bažili po treťom svetovom primáte. Výsledok poznáme. Francúz síce dal nevídané tri góly a premenil kop v rozstrele, nakoniec sa tešila Argentína. Messi dal „len“dva a rovnako sa nepomýlil v infarktovom závere, o držiteľovi zlatého pohára rozhodli iní. Najmä argentínsky brankár. Celým menom sa volá Damian Emiliáno Martinéz, možno si ho pamätáte vďaka mocným zákrokom a tučnému účesu. Namiesto tetovania mal na hlave farebný pás z argentínskej vlajky. Aspoň myslím. Jednoducho excentrik. Ako vyzeral, tak sa aj správal. Počas rozstrelu vyvádzal a privádzal už aj tak vystresovaných strelcov súpera do stavu, ktorý v konečnom dôsledku nezvládli. Najväčší psychický tlak, aký na futbalistu môže pôsobiť, spôsobil, že jeden kopol jedenástku do brankára, druhý vedľa ľavej tyče. Emi, ako Martinéza volajú, sa následne tešil ako odtrhnutý z reťaze. Možno si predstaviť viete, možno nie. „Spestril“oslavy vulgárnymi gestami tesne po prevzatí ceny pre najlepšieho brankára, aj v preplnených uliciach Buenos Aires. Keď sme to videli, znova sme zalomili rukami. Božemôj, ten primitív sa nevie správať!
Prehnal to škaredým spôsobom, o tom nie je pochýb. Aj vyhrávať a tešiť sa treba vedieť. Škoda len, že znova mali najrýchlejšie prsty takí, ktorí sa na štefanskej diskotéke opijú tak, že vytriezvejú až v novom roku.