Lesk a bieda a štyri pravdy nového grafikonu vlakovej dopravy

Štart ohlasovanej revolúcie v železničnej osobnej doprave máme za sebou, druhá vlna cunami nespokojnosti po prvej, ktorá sa prevalila po zverejnení návrhu cestovného poriadku, ešte nekulminuje a médiá denne prinášajú príspevky plné nespokojnosti cestujúcej verejnosti.

Taká je reakcia na marketingový lesk zvyšovania rýchlosti vlakov vypustením ich zastavovania, vynúteným prechodom cestujúcich z rýchlikov do zahustenej regionálnej taktovej dopravy, ako aj na meškanie vlakov ako dôsledku ostrých obratov, či ich rušenie v regiónoch, kde podľa tvorcov grafikonu nemajú opodstatnenie.

Aká je teda pravda? Kto ju má? Je len jedna, či ich je viacero? Zdá sa, že je ich naozaj viacero: jednu má objednávateľ, druhú dopravca, tretiu cestujúca verejnosť a ešte štvrtú pravdu majú

VÚC. Pravda objednávateľa, teda štátu reprezentovaného ministerstvami dopravy a financií, sa opiera o schválený „POD – plán dopravnej obsluhy štátu“, ktorý sa minul pozornosti médií. POD nastavil základné parametre železničnej osobnej dopravy: čo sa bude rozvíjať a čo nie, kde budú vlaky zastavovať a kde nebudú, na ktorých tratiach budú jazdiť len pre ukážku. Základným determinantom je rozvoj taktovej dopravy s denným minimálnym počtom 500 cestujúcich v jednom smere, čo pasažieri zistili, až keď sa ich to dotklo po spustení nového grafikonu vlakovej dopravy. V prípade nového železničného cestovného poriadku štát nastavil systém prioritne prísne ekonomicky a menej na celoplošné poskytovanie služby obyvateľom krajiny.

Pravda národného dopravcu ZSSK spočíva v najhospodárnejšom a podľa možnosti najkomfortnejšom zabezpečení štátom objednanej dopravy. To môže byť zložité, lebo limitom je nielen cestovný poriadok, ale najmä tlak na ekonomiku spočívajúci v čo najvyššom dennom kilometrickom prebehu vozidiel. To vyvoláva potrebu ostrých obratov súprav a personálu v konečných staniciach. Na jednej strane to znižuje potrebu vozidiel a pracovníkov, na druhej strane môže spôsobiť reťazenie meškania pre nedostatočný časový interval príchodu končiacich a odchádzajúcich vlakov.

Najkritickejšou je pravda cestujúcej verejnosti, ktorej sa pozitíva a negatíva tejto „revolúcie“bezprostredne dotýkajú, a preto reakcie sú nielen vecné, ale aj emotívne: niekde je to rozhorčenie zo zrušenia zastavovania rýchlikov napríklad v kúpeľoch, inde preto, že cestujúci do hlavného mesta sa vraj budú tiesniť v regionálnom vlaku alebo z toho, že na málo vyťaženej regionálnej trati zostalo len toľko súprav, aby sa nepovedalo, že tam zrušili všetko...

A nakoniec sa ešte ukázala pravda VÚC, ktoré napr. v banskobystrickom prípade museli chýbajúce vlaky nahradiť autobusmi. To SAD potešilo, ale neplánovanie to musí zaplatiť VÚC.

Nuž, revolúcia je revolúcia a v jej dôsledku sa niečo staré zbúra a niečo nové vzniká a kým to dostane definitívnu podobu, bude potrebné niečo aj opraviť: niekde vrátiť vlak, inde zmeniť jeho polohu alebo pridať vozne či zorganizovať lepšie obehy súprav. Hlavne by to malo viesť k vzniku „Jednotného objednávateľa verejnej osobnej dopravy“, ktorý zabezpečí harmonizáciu a koordináciu vlakovej a autobusovej dopravy na Slovensku.

Limitom je nielen cestovný poriadok, ale najmä tlak na ekonomiku.