Nastal čas na inventúru štátnych sviatkov

V Česku nepatríme ku krajinám, ktoré by si na sviatky ktovieako potrpeli. V Európe sú najštedrejšie Nórsko, Nemecko, Rakúsko či napríklad aj Slovensko. Tie naše tradičné aj novodobé sa ľahko zmestia do iba štrnástich dní. Navyše mnohokrát padnú na sobotu a nedeľu alebo sa prekrývajú. Napriek tomu je o čom premýšľať. Máme sedem štátnych sviatkov i sedem ostatných, teda trinásť nepracovných dní (1. január je v oboch kategóriách). Nielen z historických dôvodov sa zo štátnych sviatkov ťažko pripravíme o 1. január a z ostatných o 1. máj. Jeden je navyše po Silvestri, druhý je nielen Sviatkom práce, ale aj lásky. Rovnako tak budeme chcieť oslavovať Veľkú noc a Vianoce. O ostatných sviatkoch už tu viac či menej môžeme diskutovať.

Prvé, čo mnohým ľuďom napadne, je to, prečo máme štátny sviatok Cyrila a Metoda, Jana Husa a kniežaťa Václava, nie však sviatok Karola IV., najuznávanejšej postavy českých dejín, Jana Amosa Komenského alebo Tomáša G. Masaryka? Konfrontačný je 1. máj, 28. október je vlastne sviatkom už neexistujúceho štátu. A 17. november je len príležitosť, najmä pre staršie generácie, ako každý rok súčasný režim porovnávať s minulým.

Dôvody, prečo s našimi sviatkami niečo urobiť, sú v podstate tri. Prvý je realistický: sviatky väčšinou neslúžia zámeru, prečo boli prijaté, väčšina ľudí ich do značnej miery ignoruje, mnohí ani nevedia, čo sa vlastne oslavuje, a spôsob osláv k ich osvete príliš neprispieva. Druhý dôvod je racionálny: podnikatelia dávajú najavo, že sviatky neorganicky rozbíjajú pracovné týždne. Tretí dôvod je všeobecnejší: sviatky narúšajú navyknutý rytmus osobného a rodinného života. A akú kompenzáciu občanom za zrušenie šiestich sviatkov ponúknuť? Určite by uvítali voľno medzi Vianocami a Novým rokom. A možno predĺžiť aj Veľkú noc o Zelený štvrtok. Európa predsa len vyrastala na kresťanskej tradícii.