Jej rodinu rozdelili hranice. Vždy ostanem Češkou, hovorí
Bratislava – Prvý január 1993 si vraj veľmi dobre pamätá. „Bol krásny deň, vonku mrzlo až prašťalo, obloha bola rozžiarená slnkom a my sme sa s bratom a jeho kamarátom vydali na výlet do Malých Karpát.
Stromy boli obalené snehom a všetko bolo ako v rozprávke o Mrázikovi. Bol to nádherný deň,“spomína česká rodáčka Regína Skalíková na moment, keď sa dva národy – Česi a Slováci – rozhodli ísť každý svojou cestou. Rovnako dobre si však pamätá aj na to, čo v ten deň robili jej slovenskí priatelia. Stáli v tom mraze v dlhom rade na bratislavskej Hlavnej pošte a čakali na opečiatkovanie historicky prvých slovenských známok. „Nechápala som vtedy, ako môžu taký krásny deň premárniť takou banalitou!“dodáva s úsmevom. Podobne ako ďalšie tisíce jej rodákov, ktorí sa jedného rána prebudili v inom štáte. „Narodila som sa začiatkom 70. rokov do robotníckej rodiny a vyrastala v malej „střediskovej“dedine Příšovice, susediacej so Svijanským Újezdom,“začína svoje rozprávanie Regína Skalíková. Vyrastala s rodičmi a so starším bratom v dome po otcových predkoch. „A s odstupom času musím povedať, že sme boli ozaj veľmi chudobní. Suché WC sme mali klasicky vonku za domom a v dome nebola ani voda. Chudera mama chodila po všetku vodu k susedom,“vykreslí podmienky života v malebnej českej dedinke. Kúrilo sa v kachliach a kúpali sa raz za týždeň vo vani, ktorá sa priniesla do kuchyne.
Do života im vstúpil Slovák
„Postupne a pomaličky moji rodičia prerábali starý dom, ale ako všetci mladí ľudia, peňazí mali málo, takže naša mama sa veľmi obracala, aby sme nepociťovali nedostatok,“spomenie mamu Marcelu, z ktorej je aktuálne slovenská dôchodkyňa žijúca v bratislavskej Petržalke. „Vždy sme mali oblečenie naštrikované, čisté a voňavé. Ja ako malé dievča som vôbec nevnímala, že žijeme inak ako ostatní. Brala som to ako štandard. Keď som však prišla ku kamarátke do domu, kde mali ústredné kúrenie a splachovací záchod, tieto vymoženosti som jej tak trocha závidela,“dodáva. „Nemožno sa teda čudovať, že sa moja mladá, upracovaná mama jedného dňa rozhodla zmeniť svoj život. Bohužiaľ, vôbec jej nenapadlo, že tým radikálne zmení aj osud svojich detí. Do jej života totiž vstúpil Slovák, ktorý, na rozdiel od nášho otca, bol veľký domáci majster, nefajčil, nepil pivo a mal dokonca aj auto,“spomenie dôvody odchodu z rodnej viesky.
Od zámeru odsťahovať sa na Slovensko jej mamu všetci odhovárali, jej starnúci otec bol veľmi nešťastný, že sa plánujú presťahovať tak ďaleko, ale vidina krajšieho života nakoniec rozhodla. Pred Vianocami v roku 1983 jej mama pobalila pár kufrov. Aký bol jej prvý dojem zo Slovákov? „Bol veľmi skreslený a dodnes naň s úsmevom spomínam. Do školy sme nastúpili po novom roku a učiteľka ma posadila do prvej lavice k veľmi snaživej spolužiačke, ktorá však mala poruchu sluchu, a tak mala v uchu „nasluchátko“a nevedela ani dobre artikulovať. Keď som sa jej na niečo spýtala, nikdy ma na prvýkrát nepočula, a ak už aj odpovedala, ja som zasa nerozumela, čo mi hovorí.“
Bolo jej takmer do plaču
Pred 30 rokmi sa dva dovtedy blízke národy oddelili hranicou. Ako tento prelom prežívala česká komunita žijúca na Slovensku?
„Netuším ako ostatní Česi, ale my sme nemali žiaden dôvod na oslavu. Dovtedy sme si zakaždým robili žarty, keď sme na diaľnici prešli rieku Moravu, že sme práve prekročili hranice republiky, ale zrazu sa to stalo skutočnosťou a nám z toho bolo takmer do plaču,“priznáva krušné chvíle. „Opäť sa budovali nové štátne hranice a strážené hraničné priechody. A tak som si opäť pripadala ako za železnou oponou,“spomína na náhlu zmenu.
„Do Česka jazdím každý rok, ale už si tam s ‚našimi‘ eurami a ‚ich ‘ českými korunami pripadám ako cudzinka. Je to pre mňa osobná prehra, ale ani môj jazyk a dikcia nevykazujú perfektnú češtinu, takže ma v rodnom kraji považujú za Moravanku,“hovorí o nástrahách bilingválneho života. A hoci už žije na Slovensku dlhšie ako v rodnej krajine, stále jej je bližšia čeština. Doma sa vždy rozprávali po česky, hoci v škole a neskôr aj v zamestnaní prešla na slovenčinu. Novú reč sa s bratom Romanom naučili pomerne rýchlo. „Napriek tomu, že moja triedna učiteľka, prísna slovenčinárka, mi na základnej škole predikovala, že sa môžem snažiť, ako len chcem, vždy dostanem iba dvojku,“smeje sa.
„Namiesto toho, aby ma to zlomilo, snažila som sa o to viac, hoci možno ani nebolo treba, keďže slovenčina ma veľmi bavila, takže som nakoniec na prestížnom bratislavskom gymnáziu zmaturovala zo slovenčiny na jednotku,“teší sa aj po rokoch.
České, slovenské, oboje
Slovenské občianstvo Regína Skalíková prijala za Mečiarovej éry. „Bola som zo seba sklamaná. Podľahla som tlaku, ktorý tu panoval, a z obavy o zamestnanie som sa vzdala českého občianstva,“hovorí. Hneď ako sa však politická situácia uvoľnila a bolo to možné, vybavila sebe aj svojim deťom české občianstvo. „Takže teraz mám obidve,“radostne kontruje. Vie aj lepšie porovnať oba naše národy. V čom sme rovnakí a v čom zas iní? „Môj čisto osobný názor je skreslený prežitými rokmi na Slovensku, ako aj adorovaním môjho národa,“doplnila. Myslí si, že oba národy majú však aj veľký zmysel pre humor.