Alojz Rašín: Politik najvyššej veľkosti

Pred sto rokmi, 5. januára 1923, došlo k najhroznejšiemu atentátu v histórii našej republiky. Odrážalo to nepokoj vtedajšej doby. Alois Rašín mimoriadnou osobnosťou tejto chvíle určite bol. Bol aj mimoriadnou osobnosťou celých našich moderných dejín.

Nebol „len“úspešným ministrom financií, ktorý nedopustil, aby u nás po prvej svetovej vojne vypukla taká ničivá inflácia ako v krajinách okolo nás. Nebol len tým, kto v roku 1919 vykonal menovú odluku (a tým oslobodil našu korunu od ťaživej väzby na rakúsku korunu).

Bol politikom, ktorý svojimi postojmi a svojou politikou zásadne prispel k obnove vojnou totálne poškodeného hospodárstva našej novej republiky. Vďaka tomu všetkému bol českým politikom najvyššej veľkosti.

Nebol finančným technokratom či technológom. Niekoľko dní po jeho smrti mal známy časopis Světozor vo svojom špeciálnom čísle na prvej stránke nadpis Za priekopníkom našej samostatnosti. To boli silné slová, slová – podľa môjho názoru – úplne oprávnené. Máme sklon nepretržite opakovať mená Masaryk a Beneš, som presvedčený, že k nim patrí aj meno Rašín.

Jeden z mužov 28. októbra

Už v 90. rokoch devätnásteho storočia bol v procese s Omladinou odsúdený na dva roky väzenia, ktoré si odsedel na plzenských Boroch, na mieste, ktoré si spájame skôr s päťdesiatymi rokmi minulého storočia. Na jeho začiatku bol Rašín členom vedenia strany mladočechov (čiže Národnej strany slobodomyseľnej).

V období prvej svetovej vojny bol aktívnym účastníkom protirakúskeho odboja. V roku 1916 ho zatkli, odsúdili na trest smrti a amnestoval ho až nový cisár Karol, ktorý práve v tej chvíli nastúpil na trón po smrti zdanlivo večného cisára Františka Jozefa.

Bol predovšetkým jedným z mužov 28. októbra a autorom prvých kľúčových zákonov vznikajúceho štátu.

Ako ekonóm plne podporujem jeho odvážnu politiku deflácie na začiatku dvadsiatych rokov, na ktorú mnohí vrátane jeho atentátnika nemohli zabudnúť. Rašín bol – ešte ako tak bolo pomenované – odporcom keynesovstva a s ním spojenej proinflačnej politiky.

Bol by na strane dnešných dôsledných bojovníkov s infláciou a určite by u nás práve teraz pokračoval v politike zvyšovania úrokových sadzieb. To hovorím aj s vedomím toho, že sa dnešný guvernér Českej národnej banky Michl k Rašínovi hlási. Mal by ho viac aj čítať.

Ako prvý ponovembrový minister financií som sa na Rašína snažil nadväzovať. Musím ešte zdôrazniť Rašínovu skutočnosť a dôslednosť, jeho dôraz na osobnú zodpovednosť, jeho životnú skromnosť (až s istými rysmi askézy) a jeho – v českých pomeroch – unikátne prihlásenie sa k liberálnej spoločnosti (v starom

Ako Rašín napísal

Benešovi: Dve tretiny obyvateľov si myslia, že ich bude živiť štát, takmer všetci

veria vo všemocnosť štátu a mnohí si myslia, že sa sloboda zaobíde bez poslušnosti.

dobrom zmysle slova) a k individualizmu.

Úplne mimoriadne bolo Rašínovo písanie Edvardovi Benešovi do Paríža v januári 1919, v ktorom tvrdo povedal, že naše obyvateľstvo trápia tri ťažké choroby. Dve tretiny obyvateľov si myslia, že ich bude živiť štát, takmer všetci veria vo všemocnosť štátu a mnohí si myslia, že sa sloboda zaobíde bez poslušnosti.

To sú úplne kľúčové a aj dnes – alebo práve dnes – aktuálne slová. Ľudia znova veria v štát, ani komunizmus ich z toho nevyliečil.

Rozumieme jeho slovám?

Rašínove slová som často citoval ako minister financií s pocitom, že im všetci rozumieme. Azda im vtedy väčšina ľudí aj verila. Po tridsiatich rokoch však mám strach, že im zďaleka nie všetci rozumejú a že im – čo je horšie – nerozumie ani dnešná Fialova vláda.

Inak by nemohla robiť to, čo robí. Nemohla by zvyšovať deficit štátneho rozpočtu a nemohla by tiež považovať žitie na dlh za normálne. Vždy som veril, že český národ na Rašína nezabudne, že ho dokonca má vo svojich génoch. O tom ma presviedčali deväťdesiate roky. Tretia dekáda 21. storočia ma presviedča o niečom úplne opačnom.

Rašín svojimi životnými skúsenosťami vedel, čo znamená politika. Na smrteľnom lôžku v pražskej podolskej nemocnici povedal slová, ktoré nemôžem čítať a vysloviť bez pohnutia bez toho, aby som mal slzy v očiach: „Politika je hrozná, ťažká. Všetci zodpovedáme za osud vlasti. Politik musí hovoriť pravdu, bezohľadnú. Ak nedokážeme hovoriť pravdu sami sebe, stratíme samostatnosť. Som optimista, verím, že u nás bude viac takých.“

Od umierajúceho Rašína to bol výraz nesmiernej ľudskej sily a nezlomného optimizmu. Téza, že „nás bude viac takých“, je úžasná. Neviem, či by som ju vedel povedať. Rašín ju – pár hodín pred svojou smrťou – povedať dokázal. Bol jedným z velikánov našej histórie. Skúsme ísť v jeho šľapajach.