Poplatková dilema
Keď koncom roka nemocniční lekári vyvinuli tlak na vládu a „vyhrozili si“vyššie platy a lepšie podmienky, kabinet zahral hru s nulovým súčtom. Výsledkom bolo, že o čo viac dostali nemocniční, o to menej ambulantní. Tí ukrátení jasne povedali, že buď zatvoria ordinácie, alebo začnú vyberať poplatky. Jednoduchšia a časovo náročnejšia je druhá možnosť: vytlačiť oznam so sumou a nalepiť na dvere. Verejnosť aj vládu to prekvapilo.
Ambulancie pritom nechcú nadštandard. Na úvod (roka) by im stačilo, aby mali z čoho platiť náklady súvisiace s ich prácou. Výdavky na energie a materiál narástli za zvládnuteľnú hranicu. Samozrejme, že v tejto situácii sa stretáva etický aj materiálny prvok. Nezaplatenie poplatku na jednej strane nemôže znamenať odmietnutie pacienta, na druhej jeho uhradenie prispeje k tomu, aby sa chorý mohol nabudúce k „svojmu“doktorovi vrátiť. Celá táto dilema by sa mala systémovo vyriešiť pomocou „cenníka“s jasnými pravidlami. Voľakedy legálne poplatky sa dávnejšie zrušili a presunuli sa do obskúrnej zóny, kde sa skryli za rôzne služby. Systémové riešenia však nie sú vizitkou tejto vlády, a aj preto odchádzajúci minister zdravotníctva Vladimír Lengvarský momentálne na hasenie problémov „hľadá zdroje“.
Ambulancie sú kvapkou v oceáne problémov slovenského zdravotníctva: prestarnutí alebo chýbajúci doktori a sestry, spochybňovaná reforma nemocníc, odchod pracovnej sily do zahraničia, rast odvrátiteľných úmrtí alebo priveľa obetí pandémie. Ak nám niekto na Nový rok prial veľa zdravia, vedzme, že viac nám už ani želať nemohol.