Referendum in pace
Vúspech sobotného referenda zrejme neverí ani samotný autor Robert Fico. Napokon, z ôsmich doterajších bolo úspešné jediné o vstupe do EÚ, keď k urnám prišlo čosi vyše 52 percent voličov. Hlasovanie by zrejme nebolo platné, ani keby sa spojilo s regionálnymi voľbami, aj tie zaujali menej ako polovicu, necelých 47 percent ľudí.
Pre šéfa Smeru je dôležitejšie celkové vyznenie, môže sa tváriť ako tribún nevypočutých a opakovať populistickú frázu o „zmarenom referende“. Aby bolo všeľudové hlasovanie úspešné, musela by mu pomôcť druhá strana. Dôležitým impulzom by bolo, keby sa Eduardovi Hegerovi podarilo získať vytúžených 76 podpisov poslancov, to je synonymicky povedané: zničili sme, čo sa dalo, a chceme pokračovať až do ďalších volieb. To by mohlo k urnám pozvať aj ľudí, ktorí dali hlas jednej z koaličných strán a dnes sú sklamaní. Premiér by škodil sám sebe, keby predstavil 76-ku ešte pred referendom, s parlamentnou väčšinou totiž pomáha hľadať Smeru a Hlasu nadpolovičnú väčšinu voličov do ľudového hlasovania. Opozícii nahráva aj zmätočnou komunikáciou, keď nedokáže vysvetliť, že pre jeho kabinet sú aj dôležitejšie témy ako vlastná záchrana. Aj preto mu to oponenti radi vyhodia na oči. Paradoxne, sami pritom robia to isté, sú v otvorenej predvolebnej kampani. Heger má nôž na krku, do konca januára musí prezidentku presvedčiť, že si zaslúžia druhú šancu. Matovič však teraz jasne podčiarkol, že podpis dá ako posledný, aby mal rozhodujúci vplyv na to, ako bude vyzerať vládny kabinet bez Matoviča. Fico môže už len jedno. Poďakovať. Dostal viac, ako vôbec očakával.