Keď na tróne sedel ľudový hrdina
Má výnimočné miesto medzi uhorskými kráľmi, a nielen preto, že jeho meno zvečnili aj ľudové povesti. Matej Korvín sa ním stal pred 565 rokmi.
Bratislava – Dva mesiace uplynuli od chvíle, čo v Prahe nečakane skonal iba 17-ročný kráľ Ladislav, prezývaný Pohrobok. Uhorský trón je odvtedy prázdny a odpoveď na to, kto naň zasadne, majú dať predstavitelia uhorskej šľachty, ktorí sa v januári 1458 stretávajú na sneme v Budíne.
Nechýba tam ani gróf Michal Siládi. Chce, aby sa kráľom stal jeho synovec Matej Huňady, no vie, že to nebude ľahké dosiahnuť. Prichádza preto so spojencami a tiež s početným vojskom. Znepokojení sú tým najmä Ladislav Gorjanský, Mikuláš Ujlaky a Pavol Bánfi, ktorí patria k najvplyvnejším mužom v krajine. Ich obavy sú na mieste, práve oni totiž prispeli k tomu, že Matej a jeho brat Ladislav sa vlani stali väzňami kráľa. Ten si prvého odvliekol ako rukojemníka do Prahy a druhého dal popraviť. Prišiel sa im teraz ich strýko za to pomstiť?
On však neprahne po ich krvi, vie totiž, že dohodou získa viac. Spolu so svojou sestrou Alžbetou, matkou Mateja a nebohého Ladislava, sa stretáva s trojicou magnátov. „Keď im Siládi vierohodne prisahal, že im tento zločin v budúcnosti nebudú vyčítať, a ani oni, ani ich potomkovia nebudú žiadať pomstu za smrť grófa Ladislava, súhlasili, aby grófa Mateja povýšili na kráľovský trón,“približuje kľúčový moment vo svojej kronike Ján z Turca.
Mimochodom, vyhrotená situácia spôsobila, že voľba panovníka neprebehla 24. januára 1458 za múrmi paláca, ale na zamrznutej hladine Dunaja, čo viacerí účastníci snemovania považovali za bezpečnejšie.
Zo žalára na trón
Nielen dejiskom bola táto voľba výnimočná, neobvyklý bol aj pôvod nového panovníka. Matej nepochádzal z kráľovskej dynastie. Bol druhorodeným synom Jána Huňadyho, ktorý svoje úspechy v bojoch proti Turkom zúročil majetkovo i politicky. Postupne sa stal jedným z najbohatších a najvplyvnejších uhorských veľmožov a v roku 1446, za vlády neplnoletého Ladislava V. Pohrobka, bol zvolený za gubernátora krajiny. Vďaka otcovmu postaveniu sa Matej odmalička pohyboval v prostredí politickej špičky uhorskej spoločnosti, získal aj rozsiahle vzdelanie a vojenskú výchovu.
V lete 1456 však nastal zlom. Ján Huňady zomrel a situácia rodiny sa začala komplikovať. Kráľ sa totiž rozhodol eliminovať moc Huňadyovcov, pri čom mu výrazne pomáhal najmä jeho strýko Ulrich Celjský. „Gróf Ulrich ťažko znášal, že gróf Ján spravoval kráľovstvo, a usudzoval, že podľa práva by mal patriť tento titul jemu. Všetko, čo bolo v Uhorsku výnosné, krásne a príjemné, mali v rukách mladí grófi, ale on ako kráľov príbuzný, nanajvýš spupný, to chcel mať vo svojej moci,“píše sa v Kronike Jána z Turca. Lenže čo sa nestalo, Ulrich Celjský, ktorý stupňoval intrigy voči Huňadyovcom, bol v novembri 1456 zavraždený. O jeho koniec sa postaral Ladislav Huňady. Kráľovi vysvetlil svoje pohnútky a ten povedal, že mu odpúšťa...
Slovo nedodržal, podnecovaný ďalšími magnátmi prikázal v marci 1457 zajať Ladislava i Mateja Huňadyovcov a staršieho dal hneď popraviť. V Uhorsku zavládlo pobúrenie. Kráľ v strachu krajinu opustil a do Prahy si ako rukojemníka zobral i Mateja. Ani jeho však nemienil nechať nažive. Popraviť ho Ladislav Pohrobok chcel dať počas svojej svadby s francúzskou princeznou Magdalénou. Lenže k tej už nedošlo, na konci novembra 1457 totiž mladý kráľ zomrel. Matejovi sa tak otvorila cesta na slobodu, no nemalo to byť zadarmo. Situáciu využil Jiří Poděbradský, krajinský správca a budúci český panovník. V tom čase už zvoleného uhorského kráľa prepustil po zaplatení výkupného 50-tisíc dukátov a Matej musel sľúbiť, že sa ožení s jeho dcérou Katarínou.
Rázny a silný panovník
„Od začiatku uhorských dejín sa ešte ani raz neoslavovala voľba kráľa s takou radosťou a slávou. Vo všetkých kostoloch znel hlahol zvonov, rozliehal sa zvuk poľníc, všade sa rozbehli poslovia, ktorí prinášali všetkým radostnú správu o zvolení a vracali sa obťažkaní darmi,“opisuje Kronika Jána z Turca atmosféru v krajine po zvolení Mateja za kráľa. Radosť mal aj Michal Siládi, ktorému jeho plán vyšiel. A vyšiel do bodky. Za snahou dostať synovca na trón totiž nebolo iba príbuzenské puto, ale aj mocenské chúťky. Keďže Matej nemal ešte ani 15 rokov, nemohol vládnuť sám. Práve Siládi sa teda nechal na ďalších päť rokov zvoliť za gubernátora. Nakoniec ním tak dlho nebol, mladý kráľ ho po vzájomných nezhodách o rok odvolal.
Matej sa od nástupu na trón profiloval ako rázny a silný panovník a takým aj zostal. Zlikvidoval bratríkov (jednotky zložené z bývalých husitských bojovníkov, ktoré plienili krajinu), vyrovnal sa s odbojnými magnátmi a upevnil kráľovskú moc. Uviedol tiež do života mnohé reformy, ktorými oživil hospodárstvo, zefektívnil štátnu správu a takpovediac od základov zmenil fungovanie krajiny. Vybudoval tiež veľkú armádu, ktorá vzbudzovala rešpekt v celej Európe. No viac ako boju proti Turkom sa venoval výbojom voči susedom, v snahe rozšíriť hranice kráľovstva. Jiřímu Poděbradskému zobral Moravu a Sliezsko a dal sa vyhlásiť za českého kráľa (fakticky sa ním však nikdy nestal), bojoval proti poľskému kráľovi i proti cisárovi Fridrichovi III. a po dobytí Dolného Rakúska preniesol svoje kráľovské sídlo do Viedne.
Otvoril v Uhorsku okná
Vláda Mateja Korvína nezanechala stopy iba v kronikách či v oficiálnych análoch. Zachovala sa aj v kolektívnej pamäti. Povesti o dobrom, múdrom a spravodlivom kráľovi Matejovi, ktorý v prestrojení navštevuje prostých ľudí, aby zistil, čo ich trápi, a potom napravil krivdy, sú súčasťou ľudovej slovesnosti na Slovensku i v ďalších stredoeurópskych štátoch. Ide o výnimočný fenomén, máloktorý uhorský vládca je totiž takto zakotvený v povedomí, navyše ako kladný hrdina. Je to zidealizovaná predstava. Matej, napriek pozitívnym črtám svojej vlády, bol despotický panovník a zľudovená fráza, že spolu s ním zomrela aj spravodlivosť, vychádza najmä z toho, že v neskorších obdobiach sa postavenie poddaného ľudu výrazne zhoršilo.
Neodškriepiteľným faktom je, že Uhorsko počas svojej vlády naozaj povzniesol. Ekonomicky, mocensky i kultúrne. Takpovediac otvoril okná a vpustil do kráľovstva svieži vietor v podobe myšlienok humanizmu a renesancie. Významne k tomu prispela jeho druhá manželka Beatrix Aragónska, s ktorou prišli na uhorský dvor učenci a umelci. Ani predtým však Matej nebol nejaký barbar. Naopak, bol veľmi vzdelaný a pripisuje sa mu aj výrok, že „nevzdelaný kráľ je iba korunovaný somár“. Veľmi mu záležalo na tom, aby boli učení aj kráľovskí úradníci. Prečo by však mali študovať v cudzine, keď môžu doma. A tak založil univerzitu v Bratislave a neskôr aj v Pešti.
Ešte nikdy sa neoslavovala voľba uhorského kráľa s takou radosťou a slávou.
Dynastiu nezaložil
Čo sa mu však nepodarilo, to bolo splodenie následníka. Prvá manželka Katarína zomrela pri pôrode a aj dieťa prišlo na svet mŕtve. Ani s Beatrix v tomto smere nemal šťastie, ich manželstvo bolo bezdetné. Čo sa Matejovi nepodarilo v oficiálnych vzťahoch, vyšlo mu v mimomanželských. Presnejšie v jednom z nich – s rakúskou meštiankou Barborou Edelpackovou. Na jar 1473 priviedla na svet kráľovho syna Jána. Matej sa preňho ešte počas svojho života snažil dosiahnuť uznanie dedičných nárokov a chcel za to dokonca cisárovi vrátiť dobyté rakúske územia. K dohode však nedošlo, 6. apríla 1490 totiž Matej Korvín zomrel. Šľachta jeho želanie ohľadne následníctva nemanželského syna nevypočula a za nového panovníka zvolila Vladislava II. Jagelovského. Kráľovský dynastický príbeh Huňadyovcov tak napokon napísal iba jednu kapitolu.
Ján z Turca, stredoveký kronikár