Fašistický pokus o štátny prevrat stroskotal po necelej hodine

Bratislava – Kasárne v Brne-žideniciach sa mali pred 90 rokmi stať miestom, kde sa začnú písať nové dejiny Československa. Aspoň tak si to vtedy predstavovali niektorí členovia a prívrženci Národnej obce fašistickej.

Najmä jeden z nich, bývalý poručík československej armády Ladislav Kobsinek. Kasárne, v ktorých sídlil 43. peší pluk a v jeho plánoch hrali dôležitú úlohu, si nevybral náhodou.

Politický vplyv nemali

Na začiatku 30. rokov minulého storočia vrcholila aj v Československu hospodárska kríza. Jedným z dôsledkov zlej sociálnej situácie obyvateľstva bola rastúca podpora politických síl ponúkajúcich rýchle, jednoduché a rázne riešenia. Medzi miliónom nezamestnaných lovili prívržencov najmä komunisti, no i strany z protipólu politického spektra.

Jednou z nich bola Národná obec fašistická, na ktorej čele stál od svojho vyhodenia z armády generál Radola Gajda. V roku 1929 priviedol stranu do parlamentu, keď v rámci širokej koalície získala vo voľbách za takmer 71-tisíc hlasov tri poslanecké mandáty. O šesť rokov neskôr už ju pri hlasovaní podporilo viac než 167-tisíc voličov, čo síce počet mandátov zdvojnásobilo, no na výraznejší politický vplyv to bolo stále málo. A práve v období medzi voľbami došlo k udalosti, ktorej výsledkom malo byť prevzatie moci v štáte fašistami.

Všetko je dohodnuté

Akciu viedol fanatický člen strany Ladislav Kobsinek, ktorý vypracoval takýto plán: s ozbrojenou skupinou prepadne kasárne v Brne-žideniciach, ovládne ich a získa zbrane, vzápätí sa k nemu pridajú tamojší vojaci i ďalšie posádky, obsadia kľúčové body v meste a potom potiahnu na Prahu, kde zvrhnú vládu a na čelo štátu sa postaví generál Gajda.

Židenické kasárne si nevybral náhodou. Jednak tu pred svojím prepustením z armády slúžil, a tak dôverne poznal prostredie či rozmiestnenie stráží, a okrem toho počítal aj s ďalším faktorom. V polovici januára odišiel do zálohy celý ročník brancov a v kasárňach boli prevažne nováčikovia, ktorí ešte neprešli výcvikom. Malo ísť teda o ľahkú korisť. „Mužstvo“na svoju akciu zregrutoval Kobsinek v juhomoravských dedinách, v regióne, kde mala fašistická strana pomerne vysokú podporu. Nie všetci chlapi, ktorí v predvečer plánovaného prevratu mierili v autobusoch do Brna, boli však informovaní o tom, na čom sa majú zúčastniť. Väčšina z nich si myslela, že idú na schôdzu strany.

Keď prišli na miesto zrazu, čakalo Kobsinka nemilé prekvapenie. Namiesto očakávaných niekoľkých stoviek mal k dispozícii len asi 70 chlapov. Skupina, ktorá mala v rovnakom čase zaútočiť na ďalšie kasárne (10. pešieho pluku), dokonca vôbec neprišla. Navyše, niektorí z mužov, keď sa dozvedeli, o čo ide, chceli vycúvať. „S vojakmi je všetko dohodnuté, nebudú klásť žiadny odpor,“presviedčal ich Kobsinek, a keď ani to nepomáhalo, vytiahol pištoľ a použil hrozby.

Prepočítali sa

Tridsať minút po polnoci 22. januára pučisti, vyzbrojení revolvermi a nožmi, zaútočili na kasárne. Preliezli plot a podarilo sa im dostať až k strážnici. Službukonajúceho vojaka, ktorý sa pokúsil vyhlásiť poplach, premohli. Pri ďalšej potýčke však už takí úspešní neboli. Práporčíkovi Josefovi Janouškovi sa podarilo uniknúť, čo sa ukázalo ako rozhodujúci moment. Práve on totiž v kasárňach vyhlásil poplach.

Útočníkom sa síce podarilo v sklade zbraní zmocniť pušiek a nábojov, no keď chceli kasárne dostať pod kontrolu, zistili, že čelia veľkej presile. V budove poddôstojníckej školy vypukla prestrelka, v ktorej bol jeden z pučistov zabitý. Jeho smrť a odpor, na ktorý narazili, spôsobil, že ďalší sa postupne dali na útek a celá diletantsky pripravená akcia sa skončila po hodine fiaskom.

Do kasární medzitým prišli aj vyšší dôstojníci, ktorí sa ujali velenia, a tiež policajti. O druhej nadránom bol celý priestor dôkladne skontrolovaný a dve desiatky pučistov, ktorým sa nepodarilo ujsť, skončili v rukách polície. Výsledkom Židenického puču, ako sa neúspešný pokus o prevrat označuje, bol napokon jeden mŕtvy na strane útočníkov a štyria zranení.

Ešte počas noci a na druhý deň ráno sa podarilo zadržať aj tých účastníkov útoku, ktorí z kasární ušli. Nepodarilo sa však dostať Kobsinka, ktorý akcii velil. Z kasární zmizol, keď sa vojaci postavili jeho mužom na odpor. Utiekol za hranice, no Rumunsko ho neskôr vydalo československým orgánom. Zatknutý bol aj Radola Gajda, ako vodca Národnej obce fašistickej. Popieral však, že by mal s akciou čokoľvek spoločné. „Keby som tam bol, tak Kobsinka na mieste zastrelím,“tvrdil vraj. V apríli 1933 ho napriek tomu postavili pred súd a spolu s ním ďalších 60 ľudí zapojených do pokusu o prevrat.

S najvyšším trestom odišiel Kobsinek, ktorý bol odsúdený na šesť rokov väzenia, ďalším účastníkom prepadu súd vymeral niekoľkomesačné tresty. Gajda bol jedným z jedenástich obžalovaných, ktorých zbavili obvinenia. To však nebola bodka za prípadom. V odvolacom konaní vo februári 1934 sa dostal pred najvyšší súd a jeho rozsudky už boli tvrdšie. Kobsinek dostal za prípravu a uskutočnenie pokusu o puč 12 rokov väzenia, Gajda šesť mesiacov za to, že o plánovanej akcii vedel a neoznámil to štátnym orgánom.

12

ROKOV

väzenia vymeral súd organizátorovi pokusu o štátny

prevrat.