Za susedmi výrazne zaostávame
Pri identifikovaní príležitostí a presadzovaní sa na nových trhoch sú ostatné krajiny Vyšehradskej štvorky ďaleko pred nami, tvrdí pre HN Lukáš Parízek, predseda Rady slovenských exportérov.
Pavel Novotný
Slovenský zahraničný obchod zaznamenal za prvých desať mesiacov uplynulého roka pasívne saldo. Aké dôsledky to môže mať pre našu ekonomiku?
Exportná výkonnosť našej ekonomiky klesá, dochádza k jej regresu, a nie progresu. Jednoducho sa musí doviezť viac komodít a vstupov, než sa vyvezie. Tým vzniká pasívne saldo. Ekonomická produktivita, jej pridaná hodnota a celkovo zahraničný obchod neprosperuje takým spôsobom, akým by mohol. Ani do štátneho rozpočtu neprináša toľko príjmov, koľko by mohol, pretože sa musí minúť viac peňazí práve na dovoz. Export je potom v mínuse, čo je pre ekonomiku, ktorá je relatívne malá a všetky jej okolité trhy sú väčšie, veľmi neštandardný a neželaný obraz.
Čo sa s tým dá robiť?
Saldo zahraničného obchodu by malo byť aktívne, teda také, aké dlhodobo bývalo. Treba pracovať na tom, aby sa vrátilo do predchádzajúcich čísiel a aby sa zväčšoval rozdiel medzi vývozom a dovozom v prospech exportu.
Vstúpili ste do tohto roka s pozitívnymi očakávaniami? Bude sa situácia naďalej zhoršovať alebo máte signály, že by sme sa mohli dostať do kladných čísiel?
Nie som ekonomický analytik, takže nemám všetky potrebné vstupy na to, aby som mohol urobiť nejakú konkrétnu predikciu vývoja. Podľa všetkého, na čo sa dnes pozeráme, to však vyzerá tak, že sa situácia zlepšovať nebude. Vidíme totiž pokles priemyselnej produkcie, zatváranie fabrík a odstavovanie výroby. Je tu teda menej budúcich kontraktov a následne i menej obchodných príležitostí. Takže nemožno očakávať, že pri zatváraní tovární, znižovaní výkonnosti slovenského exportu a ničnerobení zo strany štátu sa situácia sama od seba zmení k lepšiemu.
Čo by sa muselo stať, aby sa zlepšila?
Keby napríklad Volkswagen zrazu strojnásobil svoju produkciu, tak by sa to možno pozitívne odrazilo v číslach. Ale na to my nemáme absolútne žiaden vplyv. Nie je to slovenský priemysel a naša vláda to nedokáže ovplyvniť. Preto to považujem za úvahy v rovine sci-fi. Musel by skôr prísť nejaký významný externý dopyt, ktorý by sám vznikol na okolitých trhoch, a my by sme sa iba sekundárne, napokon, tak ako vždy, mohli naň prizerať a zviezť sa na ňom, aby sa to prejavilo v nejakých číslach, ktoré by tak či tak skresľovali realitu.
V akej kondícii je náš priemysel? Zvyšuje sa jeho kondícia?
Čo sa týka domácej ekonomiky a výkonnosti malých či stredných podnikov, prípadne aj tých veľkých, nemožno pri všetkých nedoriešených veciach, ako sú energetické vstupy, pokračujúca kríza dodávateľského reťazca alebo strata východných trhov, očakávať, že by dochádzalo k zlepšeniu. K tomu môže dôjsť iba vtedy, keď sa začne naozaj aktívne zapájať verejný sektor do podpory domácich podnikateľov a nájde im alternatívu k strateným možnostiam. A to bude trvať mesiace. Ani v priebehu pol roka sa to určite nezlepší.
Zasiahla do nášho exportu výrazne vojna na Ukrajine? Mala naň strata východných trhov zásadný vplyv?
Na základe čísiel by som nepovedal, že ten vplyv bol zásadný. Predtým sme mali veľa dovozu napríklad aj z Ruskej federácie, o ktorý teraz prichádzame. Na celkový slovenský export to teda kľúčový vplyv nemalo. Ak však vychádzame z premisy, že celkový vývoz nerastie, pričom sa navyše jeho časť stratí, tak ideme stále dozadu. To znamená, že pokiaľ sa nebudú rozvíjať nové príležitosti a nebudeme preorientovávať slovenský priemysel na ďalšie trhy, kde by bol prítomný vo väčšej miere, tak aj parciálna strata východného vektora pôsobí na slovenskú ekonomiku veľmi negatívne. Takže nepochybne to má významný charakter, čo sa týka vývozu aj dovozu.
Ktoré sektory najtvrdšie pocítili dosahy aktuálnej situácie? Vieme, že Ukrajina bola významným producentom ocele. Zasiahla vojna najmä ťažký priemysel?
K tejto otázke síce nemám podrobné dáta, ale áno, určite to pocítil ťažký slovenský priemysel, ktorý si dovážal z Ukrajiny vstupy. Týka sa to napríklad spoločnosti U. S. Steel či nejakých ďalších podnikov. Len to je z hľadiska Ukrajiny, pretože tá je obrovským trhom nielen s nerastnými surovinami, ale aj tranzitným potenciálom. Cez Ukrajinu k nám predsa prúdila a i naďalej prúdi veľká časť rôznych komodít, ktoré náš priemysel využíva v rámci spracovania a následne na export – či už priamy, alebo nepriamy v rámci pridanej hodnoty nejakej produkcie. Takže Ukrajina je určite veľmi významný trh, avšak hlavne pre dovoz, keďže v exporte sa na Slovensku nič koncepčne nerobilo.
A pokiaľ ide o náš vývoz?
Z hľadiska slovenského exportu to bol mimoriadne zanedbaný trh. My sme vôbec nemali rozvinuté vzťahy s najväčším susedným trhom. Koniec koncov o tom vo veľkej miere svedčí i fakt, že sa iba nedávno – na jeseň minulého roka – zišla v Užhorode po veľmi dlhom čase medzivládna komisia pre hospodársku spoluprácu. Myslím si, že k jej schôdzke došlo po desiatich rokoch či ešte viac. Čiže v zásade vyše desať rokov sa aktívne nepracovalo na tom, aby sme mali slovenské firmy viac etablované na ukrajinskom trhu a dostatočne využívali potenciál tretej krajiny aj z hľadiska Európskej únie. Pretože tie čísla jednoducho hovoria za všetko.
Takže určitá výmena s Ukrajinou v poslednej dekáde síce bola, ale bola nedostatočná?
Áno, dovoz odtiaľ išiel, nejaký tranzit taktiež – či už energonosičov alebo komoditných vstupov. Rozhodne však nemožno povedať, že by na Ukrajine vnímali prítomnosť slovenských firiem, nejaké know-how či sofistikovaný systémový export, na ktorom by sme dôsledne pracovali. Takže aj preto hovorím, že Ukrajina je z nášho pohľadu extrémne zanedbaným susedským trhom.
Na septembrovom Exportnom fóre v Šamoríne premiér Eduard Heger povedal, že vláda intenzívne pracuje na tom, aby sa po skončení konfliktu mohli slovenské firmy medzi prvými podieľať na povojnovej obnove Ukrajiny. Vidíte to aj vy ako príležitosť pre našich exportérov?
Áno, vidím v tom veľkú šancu pre našich exportérov. Zároveň však v tomto smere pociťujem aj veľké sklamanie. Premiér a úrad vlády síce pred letom zvolali okrúhly stôl k Ukrajine, kde dali možnosť asi 50 aktérom zapojiť sa do diskusie a vyrozprávať sa o ambíciách týkajúcich sa toho, čo môžeme pre ukrajinský trh urobiť. Aj ja som tam bol prítomný. Vláda aj prostredníctvom nás vyzvala spoločnosti, aby sa do databázy začali vpisovať tie firmy, ktoré majú ambíciu a záujem pôsobiť na ukrajinskom trhu. Okrem toho sa však nič iné nestalo.
Po tomto okrúhlom stole nenasledovalo vôbec nič?
Nie. Keď sa dnes pozrieme do kalendára, tak od tohto zasadnutia prešlo už takmer sedem mesiacov a my k tomu nemáme absolútne žiaden follow-up. Nula. Od úradu vlády ani v rámci nejakých konkrétnych krokov. Čiže toto všetko, čo som spomínal, je fajn. A je skutočne veľmi pôsobivé, ak sa o tom rozprávame na Exportnom fóre či na rôznych okrúhlych stoloch. Avšak začína sa to a končí iba tam, za tým stolom. Nedostalo sa to dokonca ani na papier, nieto ešte aby sa implementovali nejaké konkrétne kroky. Tu sme teda veľmi skeptickí, pretože vojna trvá už rok a v tomto smere sa naozaj neurobilo vôbec nič.
Pociťujú exportéri negatívne dôsledky vojny len na ukrajinskom a ruskom trhu, alebo sa problémy nepriamo preliali aj inde?
Určite tam ide sekundárne o kompletný východný vektor, možno s výnimkou Číny. Dotýka sa to však priestoru Spoločenstva nezávislých štátov, ktorý je jednoducho celý naviazaný na ruský trh. A to aj prostredníctvom ekonomickej únie, ktorú majú Rusi s Bieloruskom, Kazachstanom a niektorými ďalšími krajinami. Čiže takisto to zasahuje do obchodnej výmeny s týmito krajinami, a to vrátane Strednej Ázie. Platí to však aj o Turecku, ktoré bolo transportne a logisticky naviazané práve na tieto trhy. Preto je teraz veľmi ťažké a komplikované ďalej udržiavať ekonomickú aktivitu v tomto regióne.
V čom je najväčší problém?
Povedzme v tom, že sa mimoriadne predražila logistika. Musíte
obchádzať jednotlivé krajiny a hľadať alternatívne trasy, aby ste sa dostali do cieľových teritórií. Tým sa vám predražuje celý export aj import a v mnohých prípadoch sa stáva nerentabilným. Chtiac-nechtiac to postihuje podstatne viac trhov ako len ruský, ukrajinský či bieloruský.
V októbri ste v Bratislave organizovali konferenciu Visegrad 4 Business, na ktorej sa zúčastnili práve firmy z najbližších trhov. Dá sa presadiť i na nich?
Samozrejme, najbližšie susedné trhy sú zároveň najpríťažlivejšie. Zároveň je tam najjednoduchšie exportovať, dovážať odtiaľ alebo nadväzovať styky. To je úplne prirodzené. My sme konferenciu Visegrad 4 Business organizovali hlavne preto, aby sme si vymenili skúsenosti a názory na to, akým spôsobom sa pristupuje u nás a v okolitých krajinách k riešeniu či už energetickej krízy, alebo situácie v súvislosti s vojnou na Ukrajine.
Čo ste od kolegov zistili?
V rámci tejto konferencie sme sa dozvedeli, že naši partneri z ostatných troch krajín Vyšehradskej štvorky sú ďaleko popredu, čo sa týka riešenia spomínaných otázok. Systematicky pracujú napríklad na vektore Afriky či Blízkeho východu, a to početnými podnikateľskými delegáciami alebo identifikáciou obchodných príležitostí. Majú pripravené komunikačné materiály a identifikované tendre. Realizujú veľké veci v Afrike, kde stavajú nové letiská a rekonštruujú desiatky nemocníc. Dodávajú tam veľké technologické celky.
Je Slovensko úspešné v identifikovaní nových príležitostí?
Žiaľ, také niečo nám chýba. Aspoň ja som sa nedočítal o tom, že by to slovenské firmy robili. A netýka sa to len vzdialených regiónov. Poľsko je mimoriadne aktívne vo vzťahu k Ukrajine. Na týždennej báze tam chodia vládne delegácie. A to nielen politicky riešiť podporu, ale pravidelne tam idú s podnikateľmi. Premiér Mateusz Morawiecki identifikoval 500 firiem a ich zoznam doručil ukrajinskej strane. Pracujú takisto na legislatíve, aby sa poľské firmy mohli už teraz zapojiť do rekonštrukcie Ukrajiny.
A čo ostatné krajiny regiónu?
Aj tie sú ďaleko vpredu. Pre Maďarov má v podstate všetko, kam vycestujú, hospodársku dimenziu. Od južnej Ázie až po Latinskú Ameriku. U nás sa nič z toho nerobí. Ak by som sa však mal vrátiť späť k vašej otázke, či sú exportéri úspešní pri identifikovaní príležitostí – oni asi do určitej miery úspešní sú. Všetko to však závisí od individuálnych spoločností, ktoré buď museli preorientovať svoju výrobu, alebo nájsť si nové zákazky na iných trhoch. No my tu hovoríme o tom, že nedochádza k žiadnej spolupráci štátu so súkromným sektorom pri identifikácii príležitostí a pri podpore slovenských firiem na tretích trhoch.
Čo z toho vyplýva?
Vo výsledku prichádza k tomu, na čo sme upozorňovali už pred pár rokmi – sme príliš naviazaní na európsky trh, a to až 80 alebo 85 percentami nášho exportu. Nie je to dobré, pretože komoditná aj trhová monotónnosť je z hľadiska kríz veľmi riziková. Keď bude v Európe v niektorom sektore ekonomiky vyvolaná kríza, tak my to budeme cítiť na 80 percent. Treba teda diverzifikovať aj trhy. Avšak adekvátnu podporu na trhoch mimo Európskej únie naše firmy nedostávajú.
Žiadna podpora tam nie je?
Nie. A ak áno, tak iba vo veľmi limitovanej až v zanedbateľnej miere. Keď ste v úvode spomínali dáta Štatistického úradu, tak okrem toho, že sa nachádzame v deficite zahraničného obchodu, sa zvýšili čiastkové exporty na klasické trhy, ako je Česko alebo Nemecko. My vlastne ďalej posilňujeme alokáciu na európsky trh, čo nie je výsledným efektom žiadnej angažovanosti štátu ani nič také. Je to dané skrátka len
KTO JE LUKÁŠ PARÍZEK
predseda rady slovenských exportérov bol od marca 2016 do marca 2020 štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí. Predtým pôsobil ako konzultant v Sekretariáte organizácie pre bezpečnosť
a spoluprácu vo viedni. Neskôr pracoval na rôznych postoch na ministerstve obrany či v Slovenskej inovačnej a energetickej agentúre. Je zakladateľom
iniciatívy Exportéri.sk. oživením automobilového priemyslu alebo niečím podobným.
Ďalším faktorom je energetická kríza. Firmy sa sťažujú najmä na nepredvídateľnosť vývoja cien za energie. Ešte v novembri sa v rozhovore pre HN šéf Chemosvitu Jaroslav Mervart posťažoval, že vláda nemá koncepciu pomoci veľkým výrobným podnikom so zvládaním tejto situácie. Zlepšilo sa to odvtedy?
Vôbec nie. Vláda to evidentne nemá vo svojich rukách. Aj nedávna tlačovka zamestnávateľských zväzov potvrdila, že sa nedostavujú efekty opatrení, ktoré sú možno na papieri alebo v nejakých vládnych nariadeniach alebo stratégiách. Avšak realita je iná. Povedal by som, že všetko to opäť zostáva pri veľmi príjemných a ambicióznych nápadoch či rečiach. Potom prišiel na scénu premiér Heger, ktorý reagoval slovami, že je prekvapený, že sa táto pomoc k veľkým firmám nedostala. Očividne tu ľavá ruka nevie, čo robí tá pravá.
Sme príliš naviazaní na európsky trh, a to až 80 alebo 85 percentami slovenského
exportu.
Aké dôsledky má táto situácia?
Veľký priemysel jednoducho nie je kompenzovaný. Aj preto sa zatvorila fabrika Slovalca či OFZ. Od toho novembra, keď ste robili rozhovor so šéfom Chemosvitu, čo je veľký podnik a určite aj obrovský energetický konzument, sa neurobilo takmer nič. Už pol roka sa tu o tom rozprávame a zisťujeme, že pomoc sa vôbec nedostavuje. Firmy musia i naďalej platiť obrovské zálohové platby za energie. My to v týchto dňoch opäť veľmi reaktívne riešime. A opäť prichádzame k záveru, že systémovo sa tu neurobilo naozaj nič. A pomoc, či už finančná alebo koncepčná, ktorá by tieto problémy limitovala, prípadne nastavila stropy na ceny energií, sa vôbec nepretavila do reality.
Ktoré ďalšie problémy ešte trápia exportérov?
Okrem tohto všetkého, čo vzniklo ako dôsledok či už pandemickej krízy alebo vojny na Ukrajine, teda udalostí, ktoré sme nevedeli ovplyvniť, sa tu dlhodobo štandardne vôbec nerozvíja podpora zahraničného obchodu. Dochádza k absolútnej degradácii a rozkladu slovenského priemyslu z pohľadu nejakej koncepčnosti a systémovosti jeho tvorby. Podnikateľské prostredie, opatrenia, identifikácia trhov – toto všetko je veľmi nesystémové a chaotické. Preto sa dnes bez ohľadu na vojnu a pandemickú krízu pozeráme vo výsledku na to, že tu nemáme podniky, ktoré by sme vedeli nejako veľmi chváliť.
Nie sú úspešné?
Ak sú aj úspešné, tak v zahraničí. Niekto ich kúpi alebo dochádza k nejakému prenosu technológií či k integrácii do väčších zahraničných celkov. Teraz sa tu hovorí a hodnotí, čo sa na Slovensku urobilo za 30 rokov jeho samostatnosti. Všetky ukazovatele, v ktorých sme štandardne na chvoste v EÚ, v zásade dokazujú z ekonomického pohľadu to, že výkonnosť a pridaná hodnota domácej ekonomiky a priemyslu dlhodobo klesá.