Aký zmysel by mal návrat k zlatu?
Výkyvy hospodárskeho cyklu počas obdobia zlatého štandardu boli trikrát volatilnejšie a škodlivejšie ako počas obdobia voľne plávajúcich mien.
Teória skazy tradičných peňazí je provokujúca a medzi ľuďmi rozšírená, no naozaj populárnou sa stala, odkedy centrálne banky po veľkej hospodárskej kríze v roku 2009 zaplavili svet lacnými peniazmi. Ale to nie je jediný dôvod. Hoci boli doláre, libry aj eurá pre banky takmer zadarmo, nestačilo to a centrálne banky prostredníctvom programov takzvaného kvantitatívneho uvoľňovania dodávali na trh stále nové a nové peniaze výmenou za dlhopisy a ostatné aktíva finančného sektora. No a potom prišla pandémia, ktorá spustila ďalšiu vlnu podporných mechanizmov a schém zo strany vlád a centrálnych bánk, čo spôsobilo silný nárast záujmu o alternatívne aktíva, akými sú kryptomeny ako bitcoin, a zároveň špekulácie nad tým, prečo sa svet nevráti k zlatému štandardu krytia peňazí, čím by sa zabránilo ich znehodnoteniu.
Mnohí ľudia sa domnievajú, že zlatý štandard je akýmsi všeliekom, ktorý nás zachráni, teda zachráni globálnu ekonomiku pred jej súčasnými problémami s infláciou a bezbrehým zdražovaním. Na sociálnych sieťach sa kopia príbehy o tom, ako krajiny na celom svete od 70. rokov 20. storočia hromadia zlato, aby sa vrátili späť k prijatiu zlatého štandardu.
Ak by to bola pravda, znamenalo by to, že k hromadeniu zlata dochádza už viac ako 50 rokov. No na začiatku roka 2023 nemá žiadna z centrálnych bánk v skutočnosti čo ukázať. Ak na návrat k zlatému štandardu nestačí polstoročie, koľko času potom svet potrebuje na to, aby sa to podarilo?
História sa opakuje či rýmuje?
Pravda je taká, že v skutočnosti nemá zmysel, aby globálna ekonomika prešla na zlatý štandard. Svet ho opustil v roku 1933 a potom po druhej svetovej vojne zaviedol niečo podobné zlatému štandardu alebo kvázi zlatý štandard.
Tento systém ukotvila Brettonwoodska dohoda z júla 1944, podľa ktorej boli všetky meny sveta vymeniteľné za dolár a dolár bol vymeniteľný za zlato uložené v útrobách trezorov Federálnych rezervných bánk za pevne stanovenú cenu. Tento systém trval až do 70. rokov 20. storočia.
Argument, že krajiny na celom svete sa snažia vrátiť k podobnému systému, aký sme mali do roku 1933, teda k čistému zlatému štandardu, alebo k systému typu Bretton Woods, čiže ku kvázi zlatému štandardu, taktiež nedáva zmysel.
Ak sa väčšina krajín na celom svete nesnaží vrátiť k zlatému štandardu alebo k niečomu podobnému, tak otázka znie, čo ak sa o to pokúsia len niektoré z nich? Nuž, ak by konali jednostranne, robili by tak na vlastné riziko. No ak niečo také urobia na vlastnú päsť, budú odkázané samy na seba a na rozmary prírody. Zlatý štandard je podobný systému pevného výmenného kurzu.
Existuje niekoľko krajín, ktoré majú pevný výmenný kurz, ale tieto krajiny sú malé a zvyčajne viažu svoju menu na niektorú z hlavných svetovým mien, ktorá je založená na trhovom výmennom kurze. Väčšina krajín sveta má flexibilné výmenné kurzy. Jednou z výhod flexibilného výmenného kurzu veľkých mien ako americký dolár, euro, britská libra, švajčiarsky frank či japonský jen je, že flexibilný výmenný kurz v ekonomike funguje ako tlmič šokov.
Centrálne banky nakupujú zlato
Rok 2022 poznamenali dozvuky pandémie covidu-19, no predovšetkým sa rozhorel vojnový konflikt na Ukrajine, ktorý spôsobil prudký nárast inflácie. To viedlo viaceré centrálne banky k tomu, že začali nakupovať zlato do svojich rezerv.
Centrálne banky nakupujú zlato najrýchlejším tempom od roku 1967, pričom analytici považujú za veľkých kupcov Čínu a Rusko, čo naznačuje, že niektoré krajiny chcú diverzifikovať svoje rezervy a zbaviť sa závislosti od dolárov.
World gold council odhaduje, že oficiálne finančné inštitúcie sveta nakúpili v minulom roku 673 ton zlata. A len v treťom štvrťroku centrálne banky nakúpili takmer 400 ton zlata, čo je najväčší kvartálny nákup od začiatku štvrťročných záznamov tejto inštitúcie v roku 2000.
V oficiálnych nákupoch zlata v treťom štvrťroku 2022 viedlo Turecko, ktoré nakúpilo 31 ton tohto kovu, čím sa pomer zlata v jeho rezervách vyšplhal na 29 percent. Nasledoval Uzbekistan s 26 tonami, zatiaľ čo Katar v júli uskutočnil najväčší mesačný nákup od roku 1967.
Rozdiel medzi odhadmi World gold council a oficiálne vykazovanými údajmi, ktoré sleduje Medzinárodný menový fond, možno čiastočne vysvetliť tým, že okrem centrálnych bánk v Rusku, Číne a ďalších krajinách môžu zlato nakupovať a držať aj vládne agentúry bez toho, aby ich vykazovali ako rezervy.
Pre Rusko je nákup zlata súčasťou dlhodobej stratégie, ktorú ruská centrálna banka stanovila ešte v roku 2006. Vtedy si určila za cieľ zvýšiť podiel zlata vo svojich rezervách na 25-26 percent. Podľa údajov banky z februára 2022 dosiahli zlaté rezervy len 20,9-percentný podiel.
Podľa švajčiarskej súkromnej banky Julius Baer Group Ltd. znížila v roku 2012 ruská centrálna banka držbu amerických štátnych dlhopisov z viac ako 150 miliárd dolárov len na dve miliardy a zároveň zvýšila zlaté rezervy o viac ako 1 350 ton v hodnote takmer 80 miliárd dolárov. No ťahúňom nákupov zlata nie je len Rusko. Podľa analytikov sú v hre aj viaceré vlády Blízkeho východu, ktoré využívajú príjmy z vývozu fosílnych palív na nákup zlata prostredníctvom štátnych investičných fondov. Vývoj v nasledujúcich mesiacoch preverí, či rekordné nákupy centrálnych bánk boli oportunistickým výkyvom pri poklese cien zlata, alebo ide o štrukturálnejší posun.
Aj keď sa ceny zlata odvtedy zotavili na úroveň približne 1 900 dolárov za trójsku uncu, len málokto je ochotný staviť na to, že trend diverzifikácie rezerv centrálnych bánk sa v dohľadnom čase zmení.
Utópia návratu k zlatému štandardu
Kľúčovým argumentov návratu k zlatému štandardu je, že takýto vývoj by znížil infláciu. Ekonomické argumenty však tomu nenasvedčujú. Neexistuje presvedčivá teória, ktorá by vysvetlila, prečo by viac zlata v rezervách centrálnych bánk malo zmierniť rast cien určených externými faktormi v cenotvorbe energetických surovín a potravín. Na toto tvrdenie neexistujú presvedčivé argumenty ako dôkazy.
Nie že by zlato nebolo dobrou alternatívou pre investorov, ktorí sa snažia diverzifikovať svoje portfólio, ale ani investovanie do zlata nie je všeliek. Nič totiž nemôže zabrániť tomu, že by mohli ceny zlata klesať.
Analýza inflácie a rastu
Vývoj inflácie v USA od roku 1890 preklenuje tri éry rozdielnych menovopolitických štandardov. Obdobie zlatého štandardu trvá od roku 1890 až po New Deal v roku 1933; druhé obdobie zahŕňa časti Veľkej hospodárskej krízy, druhú svetovú vojnu a Brettonwoodsku dohodu o kvázi zlatom štandarde; tretie obdobie je po zrušení Brettonwoodskej dohody v roku 1973 až do súčasnosti, teda obdobie plávajúcich a ničím nekrytých mien.
Kým štandardná odchýlka inflácie bola v období zlatého štandardu 6,1 percenta a priemer inflácie 1,1 percenta, v období Brettonwoodskej dohody a kvázi zlatého štandardu sa odchýlka zmiernila na 3,5 percenta a priemer inflácie dosiahol 2,9 percenta. Najnižšiu štandardnú odchýlku dosiahla inflácia v ére voľne plávajúcich mien na úrovni 2,9 percenta, ale priemer dosiahol až 3,9 percenta.
Je pravda, že priemerná miera inflácie bola v období zlatého štandardu nižšia ako miera inflácie v ostatných dvoch obdobiach, ale štandardná odchýlka, teda volatilita inflácie, bola v období zlatého štandardu viac ako dvojnásobne vyššia ako v období voľne plávajúcich mien po skončení Brettonwoodskej dohody.
Okrem toho nemôžeme ani povedať, že priemerná miera inflácie 1,1 percenta je lepšia ako priemerná miera inflácie 3,9 percenta v súčasnosti. V skutočnosti dosiahla inflácia v histórii USA najvyššie hodnoty v rokoch zlatého štandardu, nie v rokoch voľne plávajúcich mien, aj keď začiatok tohto obdobia bol ovplyvnený dovtedy nevídaným prudkým nárastom cien ropy, ktorý predchádzajúce historické obdobia nezažili.
To isté platí aj pre rast hrubého národného produktu, ktorý je na účely porovnania americkej inflácie a rastu ekonomiky konzistentnejší. Ak sa pozrieme na rast HNP v čase, tak ten slúži ako lepší argument na podporu zlatého štandardu. Priemerný rast HNP bol v období voľne plávajúcich mien 2,7 percenta, zatiaľ čo v období zlatého štandardu to bolo 2,9 percenta. Štandardná odchýlka rastu HNP však bola počas obdobia voľne plávajúcich mien len 2,1 percenta, ale počas obdobia zlatého štandardu bola viac ako trikrát vyššia, až na úrovni 6,5 percenta. Výkyvy hospodárskeho cyklu počas obdobia zlatého štandardu boli teda trikrát volatilnejšie a aj škodlivejšie ako počas obdobia voľne plávajúcich mien.
Navyše tu nie sú zahrnuté obdobia bankových a hospodárskych kríz počas obdobia zlatého štandardu.
Vývoj preverí, či rekordné
nákupy centrálnych
bánk boli oportunistickým výkyvom pri poklese cien,
alebo ide o štrukturálnejší
posun.
Zlato ako na hojdačke
História naznačuje, že zlato nie je ani všeliek na zníženie inflácie, ani dôveryhodný buster hospodárskeho rastu. Ak teda neexistujú presvedčivé argumenty v prospech návratu k zlatému štandardu, je nepravdepodobné, že sa zrealizuje.
Ekonomické údaje na americkom trhu však neprestávajú prekvapovať tak tých, ktorí si myslia, že situácia je dobrá, ako ani tých, ktorí si myslia, že hospodárska situácia je zlá.
Americká zamestnanosť v decembri pozitívne prekvapila, ale počet novovytvorených pracovných miest v porovnaní s letnými mesiacmi rádovo klesá. Za celý rok 2022 vytvorila americká ekonomika o 13 percent menej pracovných miest ako v plnokrvne covidovom roku 2021. Aktivita v americkom sektore služieb však podľa ISM klesla na najnižšiu úroveň od mája 2020, čo je šokujúce prekvapenie.
Kľúčové ukazovatele hospodárskej aktivity aj trhu práce podporujú býčie aj medvedie nálady na trhu. Faktom však je, že americká a globálna ekonomika spomaľuje, čoho príčinou a zároveň želaným stavom je aj prudké zvyšovanie úrokových sadzieb americkým Fedom od začiatku roka 2022.
Bez ohľadu na to, či Fed zvýši základné úrokové sadzby na doláre do konca tohto cyklu na 5 či 5,5 percenta, americká a globálna ekonomika sú na jasnej trajektórii spomaľovania. A to je dobrou správou pre infláciu, centrálne banky aj pre finančné trhy.