V čom máme inú politiku než Česi
Čoraz častejšie sa ozývajú hlasy, aby sme sa pri úvahách o zmene volebného systému inšpirovali našimi západnými susedmi.
Bratislava – Dlhé desaťročia sme žili v spoločnom štáte, dnes už viac ako tri dekády hráme každý sám za seba. Česi sú však pre väčšinu Slovákov stále najbližší národ, čo platí i naopak. Aj preto boli víkendové prezidentské voľby v Česku u nás sledované oveľa ostrejšie než v akejkoľvek inej susednej krajine. Avšak hoci sme si v mnohom podobní, naše politické systémy majú niekoľko zásadných rozdielov.
1. Prečo je český prezident aktívnejší než ten náš?
Slovensko aj Česko sú parlamentné republiky, v ktorých drží výkonnú moc v rukách vláda spoločne s prezidentom. Hlavy oboch štátov sa volia na päť rokov a vo funkcii môžu byť maximálne dve po sebe idúce obdobia. Majú tiež prakticky totožné základné právomoci – sú najvyššími veliteľmi ozbrojených síl svojej krajiny, vymenúvajú premiéra a členov vlády, profesorov, generálov či najvyššie postavených sudcov.
Kým my sme si svojho prvého prezidenta vyberali v priamej voľbe už v roku 1999 – stal sa ním Rudolf Schuster –, Česi k tomuto kroku pristúpili len pred 10 rokmi. Predtým zvolili Václava Havla i Václava Klausa členovia oboch komôr českého parlamentu – Poslaneckej snemovne a Senátu. Až v roku 2013 prišiel na Pražský hrad prvý priamo volený prezident – Miloš Zeman.
A práve Zeman sa vpísal do dejín českej politiky ako ten, kto neustále testoval, kam až so svojimi právomocami môže zájsť. Hneď po svojom zvolení napríklad vyhlásil, že vláda Petra Nečasa by mala skončiť a mali by sa konať predčasné voľby. Keď napokon Nečas v júni 2013 podal demisiu, prezident o osem dní neskôr poveril Jiřího Rusnoka zostavením úradníckej vlády. Viacerí právnici vtedy kroky Zemana komentovali ako konanie na hrane ústavy.
Prezident rovnako opakovane odmietal vymenovať generálov, profesorov či ministrov, ktorí mu neboli sympatickí, prípadne mal s nimi nejaký osobný problém. A aj keď ústava jeho právomoci vyjadruje veľmi jasne, rôznymi kľučkami a svojskými výkladmi jej znenia dosiahol, že počas svojho úradovania podstatne výraznejšie zasahoval do domácej politickej scény než u nás povedzme Andrej Kiska.
Do určitej miery tým vytvoril širší manévrovací priestor aj pre svojho nástupcu. „Vždy, keď Miloš Zeman urobil nejaké rozhodnutie, ktoré ústavní právnici či politológovia považovali za krok na hrane ústavy alebo niekedy dokonca aj za ňou, tak tým nastavil istý precedens do budúcnosti. Vytvoril situáciu, keď ten, kto príde po ňom, bude môcť povedať – veď toto sa už predsa stalo. Zeman to urobil, tak prečo by som to ja teraz nemohol spraviť tiež?“povedal pre HN český politológ Petr Just.
Ďalším dôvodom, prečo sú na Pražskom hrade ťažšie politické
81
členov má senát – horná komora českého parlamentu. každý senátor je volený na šesťročné
funkčné obdobie.
kalibre než v našom Prezidentskom paláci, sú tradície. Česi už za čias Tomáša G. Masaryka považovali prezidenta aj celkovo Hrad za symboly svojej štátnosti. Po 40 rokoch komunizmu Masarykovu tradíciu obnovil Václav Havel. A Klaus aj Zeman ako expremiéri a lídri dvoch svojho času najsilnejších českých politických strán boli ostrieľaní stratégovia, ktorí mali s riadením štátu dlhoročné skúsenosti. Na rozdiel od Slovenska, kde bol prezidentom podnikateľ Andrej Kiska či v súčasnosti právnička a občianska aktivistka Zuzana Čaputová.
2. V čom máme rozdielne parlamenty?
Jeden z najväčších rozdielov slovenského a českého politického systému spočíva v zložení a práci parlamentu. Ten slovenský je jednokomorový – Národná rada Slovenskej republiky má 150 poslancov. Riadne parlamentné voľby sa u nás konajú raz za štyri roky – v prípade, že nepríde k predčasným voľbám, ako to bude tento rok.
V Česku je to inak. Okrem dolnej komory – 200-člennej Poslaneckej snemovne – zohráva u našich západných susedov dôležitú úlohu aj horná komora, teda Senát. Kým poslanci sa tak ako u nás volia na štyri roky, v prípade senátorov je to na šesť rokov. Zaujímavosťou je, že podobne ako v Spojených štátoch sa ani v Česku nevolí celý Senát naraz. Voľby do hornej komory sa konajú raz za dva roky a rozhoduje sa v nich o menách 27 senátorov, čo je jedna tretina kompletného zloženia. Senát má dovedna 81 členov, teda toľko, koľko má celá krajina volebných obvodov. Číslo 27 je zároveň kľúčové aj pri niektorých dôležitých rozhodnutiach – presne toľko podpisov senátorov bolo potrebných napríklad vo februári 2013, keď sa podávala žaloba na Václava Klausa pre jeho kontroverznú amnestiu.
Senát tak v Česku zohráva úlohu kontrolného či vyvažovacieho mechanizmu. Schvaľuje návrhy zákonov, ktoré mu posunula Poslanecká snemovňa. Ak ich odklepne, putujú priamo na stôl prezidenta. Keď ich však Senát zamietne, vracajú sa späť k poslancom, ktorí môžu jeho veto prelomiť nadpolovičnou väčšinou celej Snemovne, teda 101 hlasmi. Veto Senátu nie je pritom možné prelomiť pri ústavných a volebných zákonoch či pri ďalšej striktne určenej legislatíve.
Bežne sa tak stáva, že cez Senát neprejde zákon, ktorý schválili poslanci. Prípadne legislatívu, ktorú odsúhlasili senátori, zmietne zo stola prezident. V uplynulých rokoch boli známe konflikty medzi Zemanom a šéfom Senátu Milošom Vystrčilom. „Čokoľvek vychádza zo Senátu, je od diabla,“komentoval Zeman v decembri 2019 podpis balíčka daňových zákonov či štátneho rozpočtu na rok 2020. Mimochodom, rozdiely v parlamentných systémoch Slovenska a Česka znamenajú aj to, že máme rôzny počet najvyšších ústavných činiteľov. Kým my ich máme troch – premiéra, predsedu Národnej rady a prezidenta – tým štvrtým je v Česku práve šéf Senátu.
3. Ako sa odlišujú naše a české voľby?
Pre Slovákov nezvyčajný je aj spôsob volieb českých senátorov. Tí zastupujú 81 volebných obvodov. Väčšinou ide o okresy, ktorých je v Českej republike celkovo 76, pričom do tohto počtu nie je zarátané hlavné mesto Praha. Podobne ako v prípade prezidentských volieb, aj tie senátne majú dve kolá. V prvom sa stretnú všetci akceptovaní kandidáti a v tom finálovom dvaja s najväčším počtom hlasov. Vlani na prelome septembra a októbra sa tak v okrese Jihlava odohral mimoriadne ostro sledovaný duel medzi Milošom Vystrčilom kandidujúcim za ODS a Janou Nagyovou z hnutia ANO. Kreslo v Senáte napokon obhájil jeho šéf a bývalý hejtman kraja Vysočina Miloš Vystrčil, ktorý v ňom sedí od októbra 2010.
Iné sú volebné obvody v prípade volieb do Poslaneckej snemovne – je ich 14 a kopírujú kraje Českej republiky. My na rozdiel od našich susedov máme pre Národnú radu jeden volebný obvod. Podľa expertov to okrem iného znamená, že poslanci slovenského parlamentu nemajú reálnu podporu v regiónoch, čo sa naplno prejavilo vo vlaňajších voľbách do samosprávnych krajov. Aj preto je načase, aby sa u nás začala aspoň debata o tom, či by sme sa pri zmene volebného systému nemali nechať inšpirovať práve Čechmi. „Komunálne a regionálne voľby ukázali na slabiny straníckeho systému na celoštátnej úrovni. Napríklad aj tým, že mnohí poslanci strán zastúpených v Národnej rade neboli úspešní v regiónoch. Nestali sa krajskými poslancami, keďže tam nemajú reálnu politickú podporu. Vzďaľovanie sa regionálnej politiky, ktorá je bližšie k ľuďom, od tej celoštátnej je pritom zapríčinené špecifickým volebným systémom, keď takmer všetkým stranám vyhovuje jeden volebný obvod stanovený ešte Vladimírom Mečiarom v 90. rokoch,“uviedol v nedávnom rozhovore pre HN politický geograf Tibor Madleňák.
V Česku sa pritom podľa neho centralizácia po zavedení 14 volebných obvodov znížila. „Centrály našich strán sa však obávajú toho, že keby moc pochádzala z regiónov, tak ich pozícia by bola relatívne oslabená.“