Zeman narazil so snahou o posilnenie právomocí prezidenta

Český analytik Jiří Pehe pre HN o rozdieloch v politických systémoch.

Hoci Slovensko a Česko tvorili pred vyše 30 rokmi spoločný štát, dnes sú naše politické systémy pomerne rozdielne. My napríklad nemáme Senát a vaša Poslanecká snemovňa má 200 členov. Súvisí to s tým, že slovenská populácia je zhruba polovičná oproti českej, alebo tu ide skôr o politické tradície?

Počet obyvateľov nie je podľa mňa až taký dôležitý. Ide tu skôr o tradície a celkové ústavné nastavenie. Ako ste správne spomenuli, český ústavný systém je nastavený trochu inak. Máme dvojkomorový parlament, pričom Senát je volený inak než Poslanecká snemovňa, takže tradične hrá jej protiváhu. V niektorých obdobiach je skôr spojencom prezidenta, v iných zase jeho hlavným kritikom alebo odporcom, ako sme to videli v prípade Miloša Zemana. Senát skrátka určitým spôsobom prispieva k vyvažovaniu úloh na politickej scéne. Ale myslím si, že celkovo s populáciou to až toľko nesúvisí.

Viete si predstaviť posilnenie úlohy českého prezidenta, prípadne vznik poloprezidentského systému? Objavili sa v posledných rokoch takéto úvahy?

Tieto úvahy sa neobjavujú, čo je vlastne celkom prekvapivé, hoci rola prezidenta a jeho vplyv boli neformálne posilnené zavedením priamej voľby. Tam sa to nedá nejako veľmi spochybňovať. Ale zároveň sa tu nikdy neobjavila zásadná debata o tom, že by mala byť rola prezidenta ústavne posilnená, pokiaľ ide o jeho právomoci, prípadne že by sa Česko malo stať poloprezidentskou alebo dokonca prezidentskou republikou.

Áno, on sa o ich posilnenie formálne pokúšal, ale v tejto veci narazil, takže sa mu to úplne nepodarilo. Debata týkajúca sa ústavných zmien sa vedie skôr v rovine, čo urobiť, aby si prezident nemohol vykladať svoje ústavné právomoci tak voľne, ako to robil práve Miloš Zeman alebo pred ním Václav Klaus. A to sa týka predovšetkým debaty o lehotách, dokedy prezident musí o určitých veciach rozhodnúť, alebo či musí na žiadosť premiéra odvolávať a vymenúvať ministrov. Práve toto si Zeman vykladal po svojom – takým spôsobom, že to nemusí robiť, lebo ide len o návrh. Takže ide tu skôr o spresnenie prezidentských právomocí, aby hlava štátu bola viac zviazaná ústavou, než o to, aby bola jej rola posilnená.

Zeman zvykol svoje rozhodnutia podopierať tvrdením, že vďaka priamej voľbe sa zodpovedá voličom. Bude sa o takýto argument opierať aj jeho nástupca na Pražskom hrade?

Z doterajších vyhlásení Petra Pavla zatiaľ vyplýva, že by iste nechcel využívať alebo zneužívať fakt, že je zvolený priamo. Samozrejme, či už prezident chce, alebo nechce, tak mu určite pomáha napríklad skutočnosť, že má za sebou 2,5 milióna voličov. Takže má vlastnú voličskú bázu, ktorá je iná než pri vláde. A práve to mu potom umožňuje, aby mal väčší vplyv. Avšak naozaj veľmi záleží na tom, ako chce ten daný politik a daná osobnosť pôsobiť v rámci ústavy. Zdá sa, že Pavel ako bývalý vojak, ktorý je zvyknutý hrať podľa prísnych pravidiel, nemá v úmysle s ústavou experimentovať. Zatiaľ čo Andrej Babiš už naznačoval, že by sa správal skôr ako Miloš Zeman.

On sám si nie veľmi dobre premyslel tvrdenie, že kvôli svojmu mierotvornému snaženiu by odmietol pomôcť spojencom na základe článku 5 Severoatlantickej aliancie, pokiaľ by boli napadnutí Ruskom. Zrejme to nemal dostatočne zvážené a neskôr to musel dementovať, pretože to vyvolalo rozpačité reakcie v zahraničí. Práve toto bolo možno najzaujímavejším bodom celej spomínanej debaty. Babiš chcel jednoducho vyhovieť voličom SPD i komunistov aj ľuďom, čo protestujú na Václavskom námestí a sú odporcami NATO. Akosi však zabudol na to, že Česká republika má zahraničných spojencov a je tu veľká časť českej verejnosti, ktorá bude toto jeho odmietanie dodržiavania článku 5 Severoatlantickej zmluvy považovať za veľký problém.

Vidíte rozdiel oproti Slovensku, kde prezident nikdy nebol až takým výrazným hráčom? Ide tu naozaj len o osobnosť hlavy štátu a jej politické ambície?

Áno, ide hlavne o osobnosť prezidenta. Samozrejme, prezidentstvo v Českej republike má trošku inú tradíciu, ktorú začal už Tomáš G. Masaryk. Ten bol tiež veľmi aktívnym a aktivistickým prezidentom. Ale pokiaľ by sa Petrovi Pavlovi naozaj podarilo vrátiť prezidentskú funkciu tam, kam ústavne patrí, to znamená skôr do reprezentatívnej polohy – bez toho, že by sa chcel neustále angažovať v politike ako nejaká ďalšia vláda –, tak by to bolo na prospech veci. No a výkon prezidentskej funkcie by sa práve vďaka tomu usadil tam, kde má teoreticky byť.

Prezidentstvo v Česku má trošku inú tradíciu než

na Slovensku.