Za cisára pána? Stačilo, viac nie!
Pred 105 rokmi musela rakúsko-uhorská armáda čeliť okrem nepriateľov na fronte aj čoraz častejším vzburám vo vlastných radoch.
Bratislava – Vedia, čo ich čaká, a vedia, že tomu neuniknú. Rozsudok smrti, ktorý nad nimi vyriekol stanný súd, je nezvratný a oni budú už o niekoľko minút stáť pred popravnou čatou. „Vôbec neľutujem, že som sa na vzbure zúčastnil, ani to, že preto teraz zomriem,“hovorí pokojným hlasom Mate Brničević vojenskému kaplánovi. Podobne reagujú aj jeho druhovia Jerko Šižgorić, Anton Grabar a František Rasch.
Tým kaplánom je Niko Luković. Na úsvite 11. februára 1918 prichádza do kotorskej väznice, aby odsúdených vyspovedal. Sprevádza ich aj na popravisko a tam je svedkom scén, ktoré sa mu vryjú do pamäti.
„Popravnú čatu tvorilo osem vojakov, boli to Maďari. Šižgorić sa na nich pozrel a zvolal: ‚Nebojovali sme iba za seba, ale aj za vás, za to, aby ste i vy mali ľahší život. A vy nás teraz za to zastrelíte...‘ Len čo to dopovedal, jeden z tých mužov odpadol. Museli ho nahradiť iným. Potom ich veliteľ mávol šabľou, na znamenie, že majú strieľať. No nič sa nedialo, akoby tí vojaci nechceli vypáliť. Znovu a znovu musel povel zopakovať a až po treťom znamení sa ozvali výstrely. Rasch, ktorý ako jediný odmietol, aby mu zaviazali oči, stihol ešte tesne predtým zvolať: ‚Zabíjate spravodlivosť. Nech žije sloboda!‘ Posledné slovo však už nedopovedal,“bude Luković spomínať po rokoch.
Tí štyria, ktorých odprevadil na poslednej ceste, neboli zďaleka prvými ani poslednými vzbúrencami, čo skončili pred popravnou čatou. Ani rebélia námorníkov, na ktorej čele niekoľko dní predtým v Kotorskom zálive stáli, nebola jediná. No hoci žiadna z nich priamo nespôsobila pád Rakúsko-uhorska, už z toho, že k nim čoraz častejšie dochádzalo, bolo zrejmé, že habsburské impérium je v rozklade.
Takto vyzerá „víťazný“štát
Netýkalo sa to, pravdaže, iba armády či vojnovej flotily podunajskej monarchie, ktoré už tri a pol roka zaznamenávali na bojiskách prvej svetovej vojny prevažne neúspechy. Hoci oficiálna propaganda stále živila ilúziu víťazstva, na začiatku roku 1918 už nebolo nikoho, kto by tomu veril. Aj každodenná realita v zázemí totiž svedčila o tom, že Rakúsko-uhorsko melie z posledného. Český novinár a prozaik F. P. Vožický vydal v 20. rokoch minulého storočia knihu nazvanú Kronika svetovej vojny. Nie menej než dianiu na frontoch sa v nej sústredil na situáciu v zázemí, a jeho svedectvo o živote v monarchii v rokoch 1914 až 1918, zostavené jednak z dobových novinových správ, ale tiež z osobných postrehov, je mimoriadne cenné.
„Celkové imanie v Rakúsko-uhorsku spočítané na 101 miliárd, je zaťažené 72 miliardami dlhov (pred vojnou 13 miliárd) s ročným úročením 4,335 milióna korún. Takto vyzerá ‚víťazný‘ štát. Papierových (nezaložených) peňazí však máme natlačených dosť...“uvádza v pasáži opisujúcej situáciu v januári 1918. A pokračuje: „Bieda je ohromná, hlad trávi tisíce rodín a opäť sa začínajú vojenské rekvizície. Vláda svojím nariadením znovu znížila múčnu dávku na polovicu, totiž 250 gramov na týždeň pre osobu, čo vyvolalo búrku protestov. Ceny stúpajú hrozivo: vajíčko stojí už jednu korunu, kilo bravčového mäsa sa pod rukou predáva za 28 korún, maslo rovnako. Ženy zbierajú po smetiskách zhnité jablká a zemiaky. Máme lístky na odevy, čiže ‚šatenky‘, lenže celé kráľovstvo české dostalo v rámci prídelu 144 košieľ!“
Prehlbujúca sa chudoba viedla v januári 1918 k vlne nepokojov a štrajkov. Poslednou kvapkou v povestnom pohári trpezlivosti bolo práve spomínané zníženie prídelu na múku. Ako prví začali štrajkovať robotníci továrne Daimler vo Viedenskom Novom Meste a v priebehu niekoľkých dní sa protesty rozšírili po celej monarchii. Podľa správy uverejnenej 19. januára 1918 v novinách Neue Freie Presse štrajkovalo už v krajine trištvrte milióna až milión robotníkov. „Toto je vážne varovanie vo vážnych časoch,“citovali noviny cisára Karola, ktorý apeloval na ministra zahraničia grófa Czernina, aby urobil všetko pre čo najskoršie uzavretie mieru. K zmierneniu ekonomických dosahov vojny na civilné obyvateľstvo sa zaviazal aj vládny kabinet, ako sa však neskôr ukázalo, zostalo iba pri sľuboch.
Predzvesť búrky
Protesty civilného obyvateľstva sa ešte dajú eliminovať sľubmi, prípadne potlačiť silou, keď sa však vzbúria vojaci, to už je horšie. Nechuť bojovať a položiť život „za cisára pána a jeho rodinu“sa v mnohonárodnostných rakúsko-uhorských ozbrojených silách prejavovala od začiatku vojny. Sprvu dezerciami a prebiehaním k nepriateľovi, predlžovanie vojnovej agónie a zhoršujúce sa podmienky mužstva však postupne vyúsťovali až do vzbúr. A práve rok 1918 bol na ne mimoriadne „úrodný“.
Jeden z incidentov, ktoré sa odohrali v januári 1918, spomína aj F. P. Vožický. „V tirolskom Girlane, kde bolo zhromaždených 30 českých stotín, nastal veľký nedostatok a hlad. Namiesto chleba dostávali vojaci tri-štyri zemiaky denne, čo viedlo k prejavom nespokojnosti. V ich dôsledku bolo 12 vojakov odsúdených na ťažký žalár a 20-ročný J. Šmíd bol zastrelený. Rakúska beštia buď morí hladom, alebo vraždí.“V kontexte neskorších udalostí sa táto udalosť dá označiť skôr za roztržku, podobne ako konfrontácia, ktorá vypukla v jadranskom prístave Pula. Najprv vstúpili do štrajku zamestnanci tamojších lodeníc a o niekoľko dní sa k nim pridali aj príslušníci rakúsko-uhorskej flotily. Veleniu sa prísľubom zlepšenia podmienok mužstva podarilo pomerne rýchlo situáciu upokojiť, bez následkov však tento prejav nespokojnosti nezostal. Nebol síce oficiálne označený za vzburu, iba za hrubé porušenie disciplíny, najhlasnejší rebeli však putovali do trestných táborov.
To však bola iba predohra jedného z najväčších protestných vystúpení, akému rakúsko-uhorské námorníctvo čelilo. Jeho dejiskom sa stal Kotorský záliv, kde, podobne ako v Pule či Šibeniku, kotvili veľké lode. Tie v dôsledku námornej blokády štátov Dohody nemohli vyplávať. V snahe udržať bojaschopnosť a morálku mužstva aspoň na akej-takej úrovni, sa velenie rozhodlo posádky lodí čo najviac zamestnávať. Neustále sa opakujúce cvičenia a bojové poplachy však námorníci časom začali vnímať ako zbytočné šikanovanie, nehovoriac o často krutom zaobchádzaní, ktorému boli vystavovaní zo strany dôstojníkov. No a tak ako inde, aj tu znásobovalo nespokojnosť nedostatočné zásobovanie, hlad a únava z vojny. Napätie na palubách lodí kotviacich v Kotorskom zálive tak neustále rástlo.
Nadšenie vystriedala skepsa
Prekúrený kotol nespokojnosti vybuchol 1. februára 1918. Napoludnie zarachotil v prístave výstrel z dela, vypálený z krížnika Sankt Georg. Vzápätí sa na jeho palubu nahrnuli asi tri desiatky mužov s nabitými puškami a nasadenými bodákmi a začali loď obsadzovať. O život pritom prišiel jeden z dôstojníkov, ďalšieho vzbúrenci postrelili a viceadmirála Alexandra Hansu zajali. Približne v rovnakom čase obsadili rebeli aj podpornú loď Gäa a popoludní už viali červené vlajky, signalizujúce pripojenie sa k vzbure, na všetkých plavidlách kotviacich v zálive. Dojem všeobecnej či jednoznačnej podpory povstania bol však klamný. Niektorí velitelia svoje lode ubránili a červenú vlajku nechali vyvesiť z taktických dôvodov – aby na nich rebeli nezačali strieľať.
Koľko námorníkov sa do vzbury v Kotorskom zálive skutočne zapojilo, nie je jednoznačné. Rozhodne ich nebolo šesťtisíc, ako sa niekedy uvádza. Národnostné zloženie posádok lodí bolo totiž rôzne. Vo všeobecnosti sa však dá povedať, že pod kontrolou povstalcov sa ocitli najmä tie plavidlá, na ktorých slúžili prevažne príslušníci slovanských národov – najmä Česi a Chorváti, v menších počtoch Poliaci, Slováci, Srbi a ďalší. Aj tak sa však dá reálne hovoriť o troch až štyroch tisíckach vzbúrencov.
Tí hneď v prvý deň vytvorili na jednotlivých palubách takzvané námornícke rady, ktoré prevzali velenie a snažili sa pôvodne dosť chaotické protestné vystúpenie organizovať. Centrálny komitét, ktorý fungoval na krížniku Sankt Georg, začal rokovať s viceadmirálom Hansom. Presnejšie, predložil mu dokument nazvaný Čo chceme, v ktorom, okrem iného, žiadal okamžité uzavretie mieru, zlepšenie stravy, viac dovoleniek, zrušenie listovej cenzúry či záruku beztrestnosti pre účastníkov povstania. Zo začiatku viedol za vzbúrencov vyjednávanie Anton Grabar, na druhý deň ho vystriedal rodák z Přerova František Rasch. Ani jednému z nich sa však nepodarilo v rokovaniach dosiahnuť nejaký pokrok. Hansa si s nimi síce sadol za jeden stôl, no bol ochotný debatovať iba o otázkach súvisiacich s podmienkami posádok na palubách lodí. Politické požiadavky neakceptoval, s logickým zdôvodnením, že na ne nemá dosah, a odmietal zaručiť aj beztrestnosť pre účastníkov vzbury. Tí sa snažili získať podporu aj v pobrežných posádkach, lenže neuspeli. Pôvodné revolučné nadšenie námorníkov tak postupne prerastalo do skepsy.
To najhoršie však ešte len malo prísť. Rakúsko-uhorské velenie totiž bolo rozhodnuté vzburu za každú cenu potlačiť. Keď sa k nej na druhý deň chcela pridať posádka lode Kronprinz Erzherzog Rudolf, ktorá dovtedy hliadkovala pri vstupe do zálivu, z pobrežnej pevností na ňu spustili paľbu. Vzbúrené lode zakrátko jedna po druhej sťahovali červené vlajky a od revolty odskakovali. Napokon sa vzbura skončila 3. februára kapituláciou posledných aktérov. Nielenže zostali osamotení, ale pri ich lodiach sa vynorili nemecké ponorky a ultimátum znelo jasne – buď sa vzdáte, alebo vás budeme torpédovať.
Po definitívnom potlačení vzbury bolo zatknutých 800 námorníkov a 40 z nich postavili 8. februára pred stanný súd. „Viem, že nemôžem povedať nič, čo by bolo pre mňa poľahčujúcou okolnosťou. Urobil som to, neľutujem to, viem, že ma to bude stáť život, zomriem však za svoju vec, a nie za cudziu,“vyhlásil pred ním František Rasch. Jeho predpoklad bol správny, dostal trest smrti zastrelením, rovnako ako Anton Grabar, Mate Brničević a Jerko Šižgorić. Ostatných odsúdili na dlhoročný žalár. To však nebolo všetko, v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch pokračovali procesy s ďalšími 392 účastníkmi vzbury a tie trvali až do konca vojny. Neboli jediným dôsledkom udalostí, ku ktorým na začiatku februára 1918 došlo v Kotorskom zálive. O svoj post prišiel, okrem iných, aj veliteľ rakúsko-uhorskej flotily Maximilian Njegovan, ktorého nahradil Miklós Horthy.
Mohla z toho byť revolúcia
Zaujímavý je pohľad na rôzne interpretácie kotorskej vzbury. Kým rakúski a nemeckí historici ju do roku 1945 hodnotili takmer výlučne ako rebéliu nespoľahlivých elementov slovanských národností, v Československu sa v období prvej republiky oslavovala ako akcia za oslobodenie spod nenávideného Rakúsko-uhorska. Po nástupe komunistov k moci vo februári 1948 sa zase zdôrazňoval vplyv ruskej boľševickej revolúcie a František Rasch bol dokonca opisovaný ako uvedomelý socialista, ktorý pochopil, čo je správne. Skutočnosť bola iná. Hlavným dôvodom protestného vystúpenia bola únava z dlhej vojny, túžba po jej čo najskoršom ukončení a v neposlednom rade nespokojnosť s neľudskými podmienkami, v ktorých museli muži chtiac-nechtiac prežívať.
Rovnaké motívy stáli aj na počiatku revolty príslušníkov 7. streleckého pluku, ku ktorému došlo 21. mája 1918 v severočeskom
Rumburku. Aj v tomto prípade išlo o reakciu na nedostatočné prídely potravín, nevyplácanie žoldu, šikanovanie zo strany dôstojníkov a v neposlednom rade rozkaz, ktorý ich opäť posielal nezmyselne riskovať životy na frontových jatkách. V spomínaný deň odoprelo poslušnosť veliteľom 65 mužov, ku ktorým sa postupne pridali ďalší. Ich počet sa rozrástol na viac než 700, obsadili mesto a vydali sa na pochod k Českej Lípe, kde sa chceli spojiť s ďalšími rovnako naladenými vojakmi. K tomu však už nedošlo, boli obkľúčení a zlikvidovaní.
„Ak by prenikli ďalej na juh a podarilo sa im posilniť, mohlo dôjsť v tejto časti krajiny k revolúcii,“informoval po likvidácii vzbury miestodržiteľ gróf Coudenhove ministra vnútra. Ťažko povedať, či by mali vzbúrenci skutočne taký potenciál, alebo si gróf prikrášľoval zásluhy za potlačenie rebélie, v každom prípade aj tu boli tresty drastické. Trojicu vodcov – Františka Nohu, Stanislava Vodičku a Vojtěcha Kovářa – popravili skoro ráno 29. mája 1918 v Rumburku, ďalších siedmich účastníkov vzbury v ten istý deň podvečer v Novom Bore. Obvinených bolo celkovo 580 rebelov a tí, čo skončili vo väzení, mohli v podstate hovoriť o šťastí. Bezmála 120 odsúdených totiž za trest putovalo na front.
Keď povstali „drotári“
Žiadne z ozbrojených vystúpení proti vojenským autoritám v rámci rakúsko-uhorskej armády či námorníctva nebolo úspešné a žiadne tak ani nemohlo spôsobiť pád monarchie. Platí to aj o vzbure vojakov 71. pešieho pluku, ku ktorej došlo v júni 1918 v Kragujevci. Hovorili mu drotársky regiment, jeho príslušníkmi boli totiž najmä Slováci pochádzajúci z Oravskej, Turčianskej a Trenčianskej župy. V Trenčíne pluk do jesene 1917 aj sídlil, potom sa premiestnil do Srbska.
V prvej polovici roku 1918 sa k nemu začali vracať vojaci z ruského zajatia. Veleniu sa nijako nedarilo mierniť ich odpor voči ďalšiemu plánovanému nasadeniu do bojov, ignorovalo aj sťažnosti na nedostatočné zásobovanie, zlú stravu, či krátke dovolenky. Naopak, sťažnosti riešilo neustálym sprísňovaním disciplíny a trestami. Vojaci reagovali okrem iného čoraz častejším ignorovaním predpisov. Tak to bolo aj 2. júna 1918. V ten deň im vyplatili žold a viacerí sa ho rozhodli prepiť v miestnych lokáloch. Bol medzi nimi aj Martin Riljak, ktorý sa potúžený alkoholom po návrate do kasární pochytil s jedným z veliteľov. Zburcoval teda kamarátov, chopili sa zbraní a vypukla živelná vzbura, počas ktorej chlapi ventilovali všetko, čo dovtedy v sebe dusili.
Do dejín sa zapísala ako jedna z najväčších a najkrvavejších. Rebeli obsadili mesto a zlomiť ich odpor sa podarilo až po niekoľkých hodinách ťažkých bojov. O život pri nich prišlo päť vojakov, desiatky ďalších utrpeli zranenia. Súd, ktorý po potlačení vzbury nasledoval, vyriekol napokon až v 44 prípadoch najvyšší trest. Ani tieto, rovnako ako predošlé a ďalšie exekúcie nespokojných vojakov však už Rakúsko-uhorsko nezachránili.
Urobil som to, neľutujem to, viem, že ma to bude stáť život, zomriem však za
svoju vec.
František Rasch, pred stanným súdom