Najlepšia je oblička od živého darcu

Ondřej Viklický, nefrológ a prednosta Transplantcentra IKEM v Prahe

Mnoho ľudí si myslí, že typickým zosnulým darcom orgánov sú motorkári, ktorí zahynú pri nehode. Je to pravda?

Motorkári predstavujú iba malé percento darcov. Najčastejšie ide o starších ľudí, ktorí mali krvácanie do hlavy alebo mŕtvicu. Tú prekonali, pretože boli väčšinou starí a chorí, ale pretože im obličky alebo pečeň celkom dobre fungujú, tak sa dajú transplantovať.

Aké sú ďalšie najčastejšie mýty, ktoré sa týkajú darcovstva obličiek?

Tých je skutočne veľa. Jedným z nich je napríklad tvrdenie, že sa žijúci darca obličky automaticky stáva pacientom. To nie je pravda. Darca by mal byť natoľko zdravý na darovanie, aby mu následný život s jednou obličkou nespôsoboval žiadne ďalšie zdravotné zmeny. Mnoho ľudí si tiež mylne myslí, že ak niekto žije s jednou obličkou, znamená to, že je veľmi chorý. Ak opomenieme darcovstvo, tak v populácii žijú dve desatiny percenta ľudí len s jednou obličkou, pretože sa im druhá nevyvinula. Potom sa tiež stretávame s tým, že sa ľudia pýtajú, či dostanú za darovanie obličky zaplatené. To potom nie je altruizmus, ale trestný čin. Mýtus panuje aj na strane príjemcov, teda pacientov, ktorí si myslia, že od svojich blízkych obličku nemôžu chcieť.

Aké sú najčastejšie dôvody toho, že pacienti o obličku nepožiadajú svojich blízkych?

Ja si myslím, že mnohí z nich sa hanbia. Tá otázka nie je: Daj mi obličku alebo dala by si mi obličku... Otázka je: Pozri sa, som chorý, mám také a také problémy. Doktori hovoria, že sú riešenia, jedným z nich je transplantácia od žijúceho darcu. Rozhovor by nikdy nemal byť braný ako ultimátne rozhodnutie s tým, že len transplantácia od žijúceho darcu zachráni človeku život.

Vytvárať na darcu akýkoľvek nátlak je úplne zlé. Často sa stáva, že pacienti majú pocit, že o takúto vec nemôžu požiadať. Alebo nechcú rodinu nijako zaťažovať alebo znervózňovať.

Akým spôsobom by teda mali pacienti s potenciálnym darcom o transplantácii hovoriť?

Rozhodne je dôležité hovoriť otvorene a tiež čo možno najširšie. To znamená, aby pacienti darcu informovali o tom, čo vedia od svojho lekára. Najlepšie je lekára spoločne navštíviť. Ak s tým súhlasí aj pacient, tak pri rozhovore o transplantácii môže byť celá rodina, čo je veľká výhoda. Všetkých ich počas spoločného sedenia informujeme o možnostiach liečby a následne je ponuka transplantácie pre predovšetkým mladšieho pacienta pomerne častá. Keď sa však s nimi nehovorí a necháva sa to len na pacientovi, tak je debata ťažšia a nemusí viesť k cieľu. Pacienti zároveň vedia, že u nás je v porovnaní trebárs s Nemeckom alebo so Spojenými štátmi dĺžka čakania na transplantáciu obličky od zosnulého darcu veľmi krátka.

Čo v tomto prípade znamená veľmi krátka čakacia lehota?

Veľmi krátka lehota je približne rok. Sú aj centrá, kde sa čaká aj kratšie. Pokiaľ má pacient vzácne antigény, potom, naopak, trochu dlhšie. V Nemecku sa však čaká aj desať rokov. Za ten čas sa môže človek dostať do takého zdravotného stavu, že už žiadna transplantácia nepripadá do úvahy. Je to však aj tým, že sa u nás transplantuje približne dvadsať percent pacientov, ktorým zlyhávajú obličky. Ostatní sú príliš starí alebo chorí. V iných krajinách je to aj päťdesiat percent.

Keď k vám príde na konzultáciu pacient aj s rodinou, aké obavy najčastejšie potenciálni darcovia prejavujú?

Keď si aj po rozhovore s nami darca nie je darovaním istý, býva to väčšinou dôvod, prečo to nevyjde. Na obavách o vlastné zdravie nie je vôbec nič zlé. My nemôžeme nikoho k darovaniu nútiť.

Darcom však môže byť ktokoľvek, nielen členovia rodiny... Chápem to správne?

Môže to byť akýkoľvek blízky človek, ktorý cíti ujmu pacienta ako svoju vlastnú. Môže to byť brat, bratranec, ale pokojne aj kamarát zo základnej školy, s ktorým sa človek pozná dlho

a ktorý mu chce pomôcť. Výnimočne prichádzajú aj naozaj altruistickí darcovia, ktorí chcú darovať obličku komukoľvek. Samozrejme, má to určité legislatívne bariéry, ktoré spočívajú v tom, že darcovia musia predstúpiť pred etickú komisiu, ktorá s nimi starostlivo hovorí. Tá tiež vylučuje alebo potvrdzuje, či nejde o darovanie pod finančným nátlakom – ty mi dáš obličku a ja tebe peniaze.

Naozaj sa s takýmito praktikami stretávate?

Veľmi zriedka. Väčšinou sa to psychológom darí odhaliť. Najčastejšie sú dvojice darcu a príjemcu geneticky príbuzní, prípadne ide o členov rodiny – partner, partnerka. Tam to tak nehrozí. Ak sa však objaví darca a ide napríklad o sekretárku riaditeľa firmy, ktorý je chorý, tak s tým máme trochu problém a pýtame sa, či tam za tým nie je nejaká finančná odmena.

Aké majú obličky od žijúceho darcu pre príjemcov výhody?

Obličky od žijúceho darcu sú zdravšie a nemajú v sebe štrukturálne zmeny. Oblička od staršieho darcu, ktorý je po mŕtvici, samozrejme, nebude taká kvalitná ako od štyridsiatnika, ktorý je zdravý, pravidelne športuje a daruje ju súrodencovi.

Vieme tiež, že obličky od starších darcov nefungujú tak dlho ako od tých žijúcich. Samozrejme, môže sa stať, že príjemca obličku zničí, vráti sa mu choroba, prípadne dostane imunologickú reakciu. Nie je to také jednoduché. Nefunguje to tak, že niekomu dáme obličku a ona bude pracovať štyridsať rokov. Pre príjemcu je však najväčšia šanca, že bude oblička fungovať čo najdlhšie, práve ak ju dostane od žijúceho darcu.

Ovplyvňuje zdravosť obličky aj to, ako ju telo prijme?

Táto otázka je trochu vedecká. Platí však, že čím je oblička poškodenejšia, tým ľahšie ju imunitný systém príjemcu rozpozná ako cudziu. Druhá vec je – a to sa o obličkách tiež málo vie –, že ľudia sa narodia s určitou mierou funkčnosti obličiek a v dospelosti dosiahnu jej maximálnu úroveň, ktorá sa už nemôže zlepšiť. Funkcie, naopak, s vekom len ubúdajú a ubúdajú. Niekomu v súvislosti s chorobami tak rýchlo, že dôjde k zlyhaniu obličiek a je potrebná náhrada ich funkcie.

Ako dlho trvá proces získania obličky od žijúceho darcu?

On v podstate nečaká, takže ide o to, ako dlho potrvá, kým transplantáciu pripravíme. Keď je dvojica kompatibilná v krvalebo

nej skupine, tak to väčšinou trvá okolo šiestich týždňov. Ideálne je, keď vyšetríme darcu a tiež pacienta, ktorému obličky doteraz úplne nezlyhali, takže ešte nemusí chodiť na dialýzu. Transplantácia sa potom vykoná v čase, keď by už bola potrebná dialýza.

Ako dlho trvá rekonvalescencia darcu po transplantácii?

Väčšina chirurgov dnes vykonáva laparoskopické operácie. Po operácii potom darcovia idú domov na druhý alebo tretí deň. Trošku to ešte zabolí, záleží, čo kto pracovne robí. Pokiaľ niekto pracuje manuálne a zapája brušné svaly, tak ho môže jazva bolieť. V takom prípade môže rekonvalescencia trvať dva alebo aj tri mesiace, kým sa darca vráti do plnej sily. Pokiaľ má niekto sedavé povolanie a pracuje napríklad ako úradník, tak sa môže naplno vrátiť do práce pomerne skoro, niekto aj do troch týždňov.

Koľko pacientov dostane obličku od žijúceho darcu?

Bohužiaľ, veľmi málo. U nás vykonáme ročne približne tristo transplantácií obličiek, ale len tridsať pacientov získa obličku od žijúceho darcu.