Štát ide vybudovať tri centrá pre deti s poruchou autizmu
Bratislava – Ľudia, ktorým bol diagnostikovaný autizmus, majú potenciál žiť naozaj dobrý život. Začleniť sa na trhu práce, dokonca byť prínosom pre spoločnosť, je tu však jedno veľké ale.
„To nepôjde bez spolupráce ministerstiev zdravotníctva, školstva a práce. Momentálne je to všetko na rodičoch, a to považujem za veľmi náročné, často bojujú so systémom a s nepochopením,“hovorí pre HN riaditeľka autistického centra Andreas v Bratislave Monika Kormúthová.
Rodičia zháňajú financie, rodičia sú tí, ktorí často počujú zlé správy, že ich dieťa nedostane diagnostiku a ani terapie, lebo momentálne nemajú kapacitu. Rodičia sa snažia presadiť, aby syn či dcéra mohli normálne chodiť do školy či byť začlenení do škôlok. Veľakrát však bezúspešne. Pozitívne je, že štát sa rozhodol v tejto súvislosti posunúť vpred, a aj keď malými krokmi, ale predsa prispieť k zlepšeniu situácie.
Nové centrá
Komunikačný odbor ministerstva zdravotníctva pre HN potvrdil, že
v rámci Plánu obnovy a odolnosti sa vyhlásila výzva na vybudovanie troch špecializovaných centier pre deti s poruchou autistického spektra.
„Na pre dmetnú výzvu alokovalo 2,3 milióna eur,“povedali. Kormúthová však vidí problémy, ktoré sa len týmto rozhodnutím, hoci dobrým, nevyriešia. „Aby mohlo nastať zlepšenie tejto situácie, štát by mal najprv podporiť to, čo funguje, a popri tom budovať menšie centrá, kde by sa poskytovala celoživotná starostlivosť. A to vôbec nemyslím len na DSS-KY, ale centrá s dennou starostlivosťou a ambulantnými službami s odborným personálom,“zdôraznila.
Klienti dospievajú a starnú, a tak pre rodičov vzniká jedna veľká, dosiaľ nezodpovedaná otázka.
Kto sa postará o ich deti, keď sami nebudú vládať? Pritom nepopiera, že autistických centier ako takých je málo, len jednoducho kladie do popredia skutočnosť, že deti, ktoré tam prichádzajú, nezostávajú deťmi navždy.
Málo odborníkov
Už existujúce autistické centrá pracujú nad rámec možností, len aby pokryli potreby rodičov aj detí. Napríklad len na diagnostiku sa dlho čaká, v centre Andreas je momentálne 370 čakateľov.
„Je rozdiel, či sú to malé deti alebo dospelí ľudia. Ak príde rodič s problémom týkajúcim sa dvojročného dieťaťa, tak sa snažíme dať čo najskorší termín. Niekedy sa to podarí do mesiaca, niekedy do dvoch mesiacov,“hovorí Jana Čajágiová, riaditeľka Centra sociálnych služieb prof. Karola Matulaya v Bratislave, s tým, že pri starších ide o čakanie v trvaní tri mesiace. Lenže toto centrum sa nešpecializuje len na deti s autizmom, pracujú v menšom, a tak nemôžu ani prijať toľko klientov, koľko by chceli.
A ak by aj mohli, narážame na ďalší problém, ktorý ministerstvo tiež sľubuje riešiť, a to málo odborníkov. Tí sa totiž budú môcť vzdelávať, pričom možnosť môžu využiť z rezortu i mimo neho. Kormúthová podotýka, že to všetko prebieha už na vysokých školách, lebo študenti nemajú žiadne vedomosti, a ak prídu na prax do autistického centra a zapáči sa im tam, minimálne rok potom musia naberať zručnosti, ktoré potrebujú, aby s prácou vôbec začali. Navyše, ak ich aj povolanie napĺňa, vykonávať ho je náročné, nie adekvátne finančne ohodnotené, a tak viacerí neskôr odchádzajú demotivovaní pracovať do iných odvetví.
Keď Kormúthová spomína, že na školách nezískavajú na autizmus vhodné učivo, priamo nadviažeme niečím z praxe. Zoberme si napríklad takého špeciálneho pedagóga. To, že je špeciálny, ho ešte nekvalifikuje, aby robil s deťmi s autizmom. Ivana Trellová z občianskeho združenia Srdce autizmu vysvetľuje, že špeciálny pedagóg dostáva všeobecné vzdelanie, čiže niečo sa naučí z každej oblasti. Keby chcel hlbšie vychádzať s osobami s poruchou autistického spektra, potom si musí dopĺňať vzdelanie, pričom je to proces, v ktorom je nutné stále pokračovať. Rovnaký princíp platí aj pri iných odborníkoch, trebárs pri tých, čo poskytujú intervencie.
Niektorí sa nedostanú vôbec
Intervencie sú pre deti s autizmom nesmierne dôležité. Hoci ochorenie neodstránia, aspoň zmiernia dôsledky, skvalitnia komunikáciu, upokoja dušu a mnoho iného. Trellová informuje, že je dosť intervencií, len sa dlho čaká a niektorí sa nedostanú na rad nikdy.
„U nás je čakacia lehota veľmi dlhá. Máme rodičov, ktorí sa dostanú počas týždňa alebo dvoch týždňov, ale máme aj takých, ktorí sa dostanú až o tri roky, prípadne vôbec,“skonštatovala.