Značkám sa oplatí ničiť oblečenie
Za vysokou produkciou presahujúcou dopyt veľakrát stojí to, že obchodníci si vytvárajú zásoby alebo sa chcú prispôsobiť neustále sa meniacej móde. Nepredané oblečenie však neskôr putuje na likvidáciu.
Vroku 2022 dosiahol odevný priemysel obraty 167 miliárd eur, čo je v porovnaní s rokom predtým nárast o 14 percent. Na jedného Európana pripadalo priemerne 630 eur, ktoré ročne minul na nákup šatstva. Bežne sa pritom stáva, že zákazník oblečenie vráti. Horšou správou je, že množstvo z vráteného alebo nepredaného oblečenia sa zničí a neputuje na ďalšie zhodnotenie.
Nižšie dane a náklady
Podľa Európskej environmentálnej agentúry sa ročne zničí od 264 do 594tisíc ton, čo predstavuje približne štyri až deväť percent zo všetkého oblečenia uvedeného na európsky trh. Nemožno sa potom diviť, že odevný priemysel je v Európe tretím v poradí, ktorý najviac využíva vodu a pôdu. Po jedle, bývaní a doprave sú navyše producenti oblečenia najväčším odvetvím, ktoré má negatívny vplyv na životné prostredie.
Paradoxom zostáva, že výrobcom sa jednoducho viac oplatí odev zničiť, než ho skúsiť znova predať alebo ho len tak podarovať. Položky ako skladovanie, nájom, energie, platy zamestnancov vytvárajú neprimerané náklady, ktoré značky radšej investujú do nových kusov oblečenia s potenciálom vyššieho zisku. Táto stratégia platí obzvlášť pri lacnom oblečení s nízkou maržou. „Pri rýchlej móde sa kolekcie v obchodoch menia aj dvakrát do mesiaca. Ak sa tovar nepredá, musí sa niekam odovzdať. Momentálne sú však náklady na likvidáciu a energetické zhodnotenie nižšie, ako keby ho mal obchodník skladovať a opätovne predávať,“uviedla pre HN Ivana Maleš z Inštitútu cirkulárnej ekonomiky (Incien).
Luxusné dizajnérske značky, pri ktorých sa ceny produktov pohybujú v stovkách až tisícoch eur, majú takisto dôvod na to, aby sa rozhodli pre ničenie textilu. V ich prípade ide predovšetkým o ochranu duševného vlastníctva. Ak by sa totiž dizajnérske modely objavili v lacných diskontoch, cena produktu aj hodnota značky by išla dole. Čiže ak sa odev nepredá počas sezóny, jednoducho putuje na likvidáciu.
Výhodnosť ničenia navyše podporujú aj daňové zákony. Spoločnosť má v niektorých krajinách Únie nárok na odpočet DPH, ak zodpovedne preukáže a potvrdí, že šatstvo zlikvidovala. Ak ho niekomu daruje, na zníženie dane paradoxne nárok nemá. Takáto peňažná stimulácia je len ďalším motívom, pre ktorý sa likvidácia obchodníkom vyplatí.
Čo chce robiť Únia
Európska environmentálna agentúra vydala viacero odporúčaní. Producentom a predajcom by pomohli daňové úľavy, ktoré si uplatnia pri opätovnom použití textilu alebo preukázanom darovaní. Takisto by sa malo vyžadovať zverejňovanie, ako sa s vráteným a nepredaným oblečením narába a po akých trasách sa pohybuje. A ak sa aj niečo vráti či nepredá, predajcovia budú musieť znášať finančné sankcie.
Odporúčania sa zameriavajú aj na detailnejšie uvádzanie parametrov oblečenia. Zistenia totiž uvádzajú, že ak predajca zákazníkom poradil vzhľadom na veľkosť, miera vrátenia klesla o 10 percent.
V rámci Únie platí zákon, ktorý umožňuje spotrebiteľom vrátiť tovar do 14 dní bez udania dôvodu, no zákon nezakazuje, aby si predajca za vrátenie účtoval poplatky. Väčšia informovanosť, skrátenie lehôt na vrátenie a prípadné spoplatnenie vracania by mohli takisto motivovať zákazníkov k tomu, aby si produkt vyberali vedomejšie vzhľadom na životné prostredie.
Povinný zber textilu
Únia pri odporúčaniach vychádza zo svojej stratégie, ktorá sa zameriava na udržateľné a obehové narábanie s oblečením. V rámci nej chce dosiahnuť, aby sa k spotrebiteľom dostávali textílie s dlhšou životnosťou a možnosťou ľahšej opravy či recyklácie. Po novom si tiež spotrebiteľ pozrie takzvaný digitálny pas výrobku, v ktorom nájde o oblečení komplexné informácie a bude sa môcť jednoduchšie rozhodnúť pri nákupe.
„V súčasnosti prebieha proces pre zmenu smernice o odpadoch, v ktorej budú stanovené ciele a opatrenia pre zber textilu a znižovanie množstva odpadu. Od roku 2025 sú totižto všetky krajiny EÚ povinné zaviesť zber textilu na svojom území. Motivovať výrobcov by mohli práve prísnejšie regulácie a zavedenie poplatkov, ako je to aj pri obaloch. V rámci tejto finančnej schémy by sa následne mal financovať zber v samosprávach,“uzavrela Maleš.
Motivovať výrobcov by mohli prísnejšie regulácie a zavedenie poplatkov, ako je to aj pri obaloch.
Ivana maleš,
Incien