Dovolenky trávim nekonzumne, napríklad v drevenici bez elektriny a podobných vymožeností. Ubezpečujem vás, že je to ten najlepší relax.
Začnem pozitívne. Aký zážitok vás ako človeka schopného hlboko vnímať krásu krajiny naposledy potešil, emočne zasiahol?
Preslnená a rozkvitnutá bratislavská jar, ktorá prišla akoby zo dňa na deň aj bez súhlasu vlády (smiech) po sivom a depresívnom februári. Emočne to vnímam veľmi pozitívne, ale rozumovo už menej. Ako je známe, takýto predčasný príchod jari môže byť nebezpečný nielen pre ovocné stromy, ale aj pre prírodu ako celok.
A čo vás potešilo alebo povzbudilo vyslovene na poli ochrany životného prostredia?
Asi najviac ma potešila akcia Greenpeace pred ministerstvom životného prostredia a to, že ho premenovali na Ministerstvo ničenia životného prostredia SR. Žiaľ, trefne vystihli súčasnú tragickú situáciu. A potešili ma aj desiatky menej spektakulárnych protestov a kvalifikovaných oponentúr voči tým aktivitám súčasnej vlády, poslancov i samospráv, ktoré sú namierené proti prírode, kultúre, životnému prostrediu, klíme či mimovládnym ochranárskym organizáciám. Vítam aj rozhodnutie Ústavného súdu vo veci účelovej, v zrýchlenom konaní nezmyselne prijímanej a odborne neprediskutovanej novely Trestného zákona. Okrem iného aj preto, lebo niektoré ustanovenia tohto zákona dekriminalizujú aj trestnú činnosť v oblasti ochrany prírody a životného prostredia. Veľmi zjednodušene povedané: vychádzajú v ústrety pytliakom.
Ktoré z naznačených aktivít vás ako environmentalistu a ochranára trápia najviac?
Ak by som mal vymenovať všetko, čo ma trápi, alebo skôr hnevá, na to by nám rozsah tohto rozhovoru nestačil. Ale ak by som to mal zhrnúť do jednej vety, tak ma trápi snaha zlikvidovať všetko pozitívne, čo sa v tejto oblasti počas pôsobenia predchádzajúcich vlád podarilo. Osobitne ma do zúrivosti privádza a uráža výmena schopných a čestných ľudí v rezorte životného prostredia za tých, ktorých jedinou „kvalifikáciou“je často len stranícka príslušnosť. Dodnes pociťujeme škody, ktoré sa napáchali v rokoch 2006 – 2009, keď rezort viedli nominanti rovnakej strany ako dnes. Bola to taká katastrofa, že prinútila vtedajšieho premiéra im ho odobrať a napokon zrušiť.
Aby im ho o pätnásť rokov vrátil...
Áno, je zaujímavé, že ten istý premiér zopakoval tú istú chybu. Frekvencia zlých rozhodnutí a nezmyslov v tejto oblasti dosahuje neslýchanú intenzitu a vracia nás kamsi do 50. rokov minulého storočia, ale vo vzťahu k národným parkom ešte hlbšie do minulosti. Veď o zmysle a užitočnosti tejto formy ochrany prírody sa nepochybuje už viac ako 150 rokov. Ale už pred poslednými voľbami sa objavila téza, že treba minimalizovať prekážky, stojace v ceste výstavbe – hoci aj bezohľadnej, chaotickej a na úkor prírody. A preto vraj treba čo najviac oklieštiť také dôležité regulačné mechanizmy a procedúry, ako je napríklad posudzovanie vplyvov na životné prostredie. Súčasná vláda na to veľmi vehementne nadviazala. Aj v tom sa vraciame kamsi pred rok 1989. Žiaľ, ani za hranicami Slovenska sa veci nevyvíjajú dobre. Ruská agresia voči Ukrajine spôsobuje aj environmentálnu katastrofu. Podobne aj to, čo sa deje na Blízkom východe, vrátane kontaminácie Červeného mora. Ale zmena klímy, úbytok biodiverzity či hromadenie odpadu postupujú závratným tempom v globálnom meradle.
Aj laici v posledných mesiacoch intenzívne vnímajú, že viaceré sľubne naštartované procesy sa premieňajú vo svoj opak. Naozaj to ide vo všetkých oblastiach k horšiemu alebo existujú aj výnimky?
Rád by som našiel nejakú výnimku, ale nedarí sa mi. Aj keď určite jestvujú, napríklad na samosprávnej, vedeckej, mimovládnej či iných úrovniach. Ale takto otázka zrejme nestála.
Nestála, ale napriek tomu budem rada, ak spomeniete nejaký zmysluplný počin, ktorý vzišiel z jednej z týchto úrovní.
No tak dobre! Pozitívna je reakcia občianskej spoločnosti, umelcov, vedcov a väčšiny médií na to, čo sa tu deje a chystá. Ak máte na mysli politiku, tak pozitívne hodnotím postoje a činy pani prezidentky, niektorých europoslancov, časti parlamentnej i mimoparlamentnej opozície, viacerých samospráv a mimovládnych organizácií, napríklad VIA IURIS, Klimatická koalícia, BROZ, My sme les, Slatinka, Sosna, Živica či Mladí reportéri pre životné prostredie.
„
A ako môžu tí, ktorých trápi ekologický či environmentálny rozmer našej krajiny či planéty ako takej, no zároveň nemajú energiu a čas venovať tejto sfére až toľko pozornosti, urobiť v tejto chvíli niečo naozaj užitočné?
Tých možností je veľmi veľa, aj keď šanca, že vaša aktivita prinesie okamžitý, pozitívny a viditeľný výsledok, je zväčša malá. Je to skrátka beh na dlhé trate. Ale vymenujem aspoň niekoľko možností, ako pomôcť dobrej veci s vynaložením minimálnej námahy: mali by ste v prvom rade sledovať, čo sa okolo nás deje, môžete podpísať petíciu alebo hromadnú pripomienku, vďaka čomu sa naši experti stanú účastníkmi medzirezortného pripomienkového konania a môžu ovplyvniť podobu tejktorej navrhovanej právnej normy; môžete sa zúčastniť na proteste proti tomu, s čím nesúhlasíte, alebo na podporu toho, čo žiadate; môžete vyjadriť svoj názor napríklad na sociálnych sieťach; môžete morálne podporiť ľudí, ktorí sú neoprávnene zbavovaní funkcií alebo inak šikanovaní. Môžete informovať úrady o neprávostiach vo svojom okolí. Ďalšia možnosť je voliť tak, aby to pomohlo prírode, životnému prostrediu a v konečnom dôsledku nám všetkým. Prezidentské voľby i eurovoľby sú čo nevidieť. Apropo, podoba nového europarlamentu je aj pre životné prostredie dôležitejšia, než ako to bežný našinec vníma. Ale na voľbách sa zúčastňujeme vlastne denne – od rána do večera. Volíme si horšie alebo lepšie alternatívy: aj z hľadiska ich dosahu na naše prostredie.
Ako hodnotíte dôležitosť Európskeho parlamentu vo vzťahu k životnému prostrediu?
Nikdy som nebol europoslancom, takže to sledujem len takpovediac zvonka. V prvom rade musím povedať, že naši dvaja europoslanci – environmentalisti majú v Európskom parlamente (EP) veľkú autoritu a najmä v „zelených“témach patria k najaktívnejším a najuznávanejším. Aj rezolúcie EP sú spravidla pro-environmentálnejšie než rozhodnutia Európskej komisie či Rady. Je to spôsobené nielen prítomnosťou pomerne silnej frakcie zelených, ale aj viacerými podobne zmýšľajúcimi ľuďmi v niektorých iných frakciách. Na rozdiel od národných parlamentov EP nemá zákonodarnú iniciatívu, ale k zásadným veciam sa vyjadruje a rozhoduje o ich prijatí či neprijatí. Svojimi rezolúciami ovplyvňuje politickú klímu a spoločenskú diskusiu v Európe. Tvorí, skrátka, dôležitú súčasť európskej politiky a vo vzťahu k životnému prostrediu pôsobí zväčša relatívne pozitívne. Ako sa uvádza na jeho webovej stránke: „Európsky parlament presadzuje ambiciózne opatrenia na boj proti zmene klímy a ochranu životného prostredia.“Aj keď ani on nechápe túto tému ako top prioritu a alfu a omegu nášho prežitia. Čo sa týka blížiacich sa volieb do EP, nemalo by nám byť jedno, kto nás v ňom bude zastupovať. Už len preto, aby sme sa nemuseli za našich zástupcov hanbiť.
Vráťme sa ešte k zmysluplným krokom zo strany laikov.
Existujú aj možnosti občianskej angažovanosti, ktoré sú o niečo náročnejšie na čas a vynaloženú energiu, ale sú veľmi žiaduce: napríklad aktívne členstvo v niektorej mimovládnej organizácii, alebo aspoň pomoc pri rôznych dobročinných aktivitách. Ešte náročnejšia, ale o to záslužnejšia forma je stať sa iniciátorom či lídrom/líderkou pozitívnej aktivity, a to či už v občianskej sfére, alebo priamo v politike. Ale asi najnáročnejšie je paradoxne to, čo máme sami vo svojich rukách: teda naše vzorce správania, a najmä spotreby. Nielen oligarchovia, ale aj príslušníci a príslušníčky tzv. strednej triedy na Slovensku toho spotrebujú podstatne viac, ako reálne potrebujú. A nemyslím tým len to, čo reálne potrebujú na solídne prežitie, ale aj pre pocit spokojnosti, prípadne šťastia. Musíme skrátka zatiahnuť ručnú brzdu, ale tak, aby sme neohrozili vitálne funkcie spoločnosti.
Čo sa v tomto smere snažíte robiť vy sám? Počítate si napríklad uhlíkovú stopu?
Nepočítam, ale v podvedomí s ňou kalkulujem. V minulosti som napríklad lietal – keď to bolo nevyhnutné –, ale posledných šesť rokov som v lietadle nesedel. Minimalizoval som aj cestovanie autom. Napokon ani nevlastním vodičský preukaz, takže som odkázaný len na iných. Moja garderóba má desať a viac rokov. Podobne ako môj mobil. Snažím sa byť vegetarián. Dovolenky trávim nekonzumne, napríklad v drevenici bez elektriny a podobných vymožeností. Ubezpečujem vás, že je to ten najlepší relax. Naša psychika si predsa najlepšie oddýchne v prostredí, ktoré je kontrastné voči našej každodennosti. Časť domácnosti vykurujeme odpadovým drevom. Separujem a recyklujem, čo sa len dá. Spolu s bratom (sochárom a ochranárom Mariánom Hubom, pozn. red.) sa dlhodobo angažujeme v komunálnych kauzách v prospech zelene a pamiatok. A podobne sa správajú aj moji synovia. Tým nechcem povedať, že by môj spôsob existencie bol ideálny. To ani zďaleka. Mnohí žijú oveľa šetrnejšie a skromnejšie. Ale aspoň sa nad tým zamýšľam a niečo pre to aj robím: napríklad celoživotnou aktívnou účasťou na rôznych dobrovoľných aktivitách a v dospelosti aj charitou, filantropiou a prejavmi solidarity, ako aj tým, že sa v tomto duchu snažím vplývať aj na svoje okolie.
Ste človekom, ktorý je v prvej línii „ochranárskeho aktivizmu“už niekoľko desaťročí. Čo vás chráni pred vyhorením, ako pracujete s frustráciou?
Ak mám byť úprimný, darí sa mi chrániť pred vyhorením a frustráciou v posledných rokoch čoraz menej a menej. A nie sú v tom len objektívne, ale aj subjektívne dôvody: skrátka – vek a zdravie sa nedajú oklamať. Inak, vaša otázka ma vyprovokovala k malej rekapitulácii a vyšlo mi, že
v mojom prípade je tých vami spomínaných desaťročí práve päť a pol. 55 rokov je naozaj dosť na to, aby si človek sebakriticky uznal, že zázraky už nedokáže, čo nemusí automaticky znamenať úplnú rezignáciu, ale napríklad stiahnutie sa z vami spomínanej prvej línie niekam do tyla (smiech). Napokon, na túto tému som vlani, 17. novembra, publikoval úvahu o tom, čo všetko čaká mladú generáciu, pričom konfrontácia s aktuálnou vládnou mocou je len časť problému. Ešte komplexnejšiu a fatálnejšiu podobu majú globálne hrozby a výzvy, ktorým sa mladí jednoducho nevyhnú. Nech by sa rozhodli žiť kdekoľvek. Ale každá generácia čelí nejakým výzvam: naši otcovia bojovali v Slovenskom národnom povstaní, my sme generácia Novembra 89 a teraz sú na rade mladí. Nezávidím im, ale je to svojím spôsobom spravodlivé. Ak budú vo svojom úsilí úspešní, bude to pre nich zážitok na celý život. Tak ako bola pre nás nezabudnuteľným zážitkom Nežná revolúcia a roky aktivít pred ňou. V každom prípade im držím palce a rád im v rámci možností pomôžem.
Keď ste v 70. rokoch začínali, zrejme ste očakávali, že o 45 rokov bude Slovensko na tomto poli niekde úplne inde. Čo sa za tie roky zlepšilo najviac a z akej stagnácie – či dokonca regresu – ste prekvapený najviac?
Vo všeobecnosti sa zlepšila čistota ovzdušia i kvalita vody v našich riekach. Máme podstatne viac – aj keď neraz len takzvane – chránených území. Prijali sme v tejto oblasti zákony a vytvorili inštitúcie viac-menej kompatibilné s tými európskymi. Mnohonásobne viac ako v 70. rokoch máme expertov – aj tých, ktorí majú zahraničné vzdelanie a skúsenosti. A máme tu desiatky aktívnych mimovládnych ochranárskych organizácií. Na porovnanie: pred 45 rokmi bola na Slovensku jedna jediná. Aj v médiách či vo verejnom diskurze rezonuje táto téma podstatne viac ako v 70. rokoch minulého storočia. Na druhej strane: ako jednotlivci i ako spoločnosť sme čoraz viac konzumne zameraní, aj keď časť populácie – dosiaľ, žiaľ, len malá – hľadá alternatívne, materiálne menej náročné spôsoby života. Celkovo naše nároky stúpajú priamo úmerne s rastom blahobytu a akékoľvek pokusy obmedziť ich by sme považovali za útok na naše ľudské práva. Hoci právo na neobmedzený rast spotreby dokumenty OSN, naša Ústava ani žiadny zákon neobsahujú a takýto rast je dokonca aj v priamom rozpore s udržateľnosťou nášho života na tejto planéte. Ba i s elementárnou logikou, keďže neobmedzený kvantitatívny rast v prostredí obmedzených zdrojov Zeme jednoducho nie je možný.
Čo automaticky pokladáme v tejto sfére za svoje práva?
Ako som už povedal, myslíme si, že máme právo spotrebovať a zašpiniť všetko okolo seba bez ohľadu na následky. Akoby príroda či Pán Boh tu stvorili všetko iba pre nás a pre naše deti! Charakteristickým prejavom toho, čo pokladáme za svoje samozrejmé právo, je napríklad enormný nárast automobilizmu so všetkými negatívami, čo so sebou prináša. Podľahli sme ilúzii, že máme právo vytvárať obrovskú uhlíkovú stopu často zbytočným lietaním. Snažíme sa privatizovať čo najviac verejných priestorov, barbarsky sa neraz správame k zeleni – nielen k lesom, ale aj k stromom i parkom v mestách či k alejam a hájom na vidieku, pričom aj tzv. chránené územia často „chránime“iba na papieri. Komerčnej „rekreácii“obetujeme hoci aj unikátny demänovský kras... Ale opäť je to nielen o developeroch a kšeftároch, ale aj o konzumentoch. Keby tam nechodili, žiadna Jasná by nejestvovala. Celkovo má u nás takzvaný ekonomický rozvoj za každú cenu jednoznačne prednosť pred ochranou čohokoľvek. Medzinárodné záväzky často ignorujeme aj za cenu následných pokút z Bruselu, na ktoré sa skladáme my, daňoví poplatníci. Aj európske peniaze, určené na zlepšenie nášho životného prostredia či na klimatické opatrenia, končia neraz na zlej adrese. A v posledných mesiacoch sa vzťah moci k prírode aj k jej ochrancom ešte dramaticky zhoršil. Pod pojmom moc pritom nechápem len vládu a parlament, ale aj ekonomickú moc často úplne bezohľadných oligarchov, investorov, developerov... Slovensko akoby sa rozhodlo ísť opačným smerom v porovnaní s osvietenejším svetom. Našťastie, zemeguľa sa krútiť naopak nezačne ani za tejto vlády. Iba sa zvýši miera nášho zaostávania, pribudne navždy zničených hodnôt, frustrácie a nadaných mladých ľudí, ktorí sa zbalia a odídu.
Čiže platí, že Slovensko je v rámci Európy ekologickou čiernou dierou? Ak áno, čím to podľa vás je?
Aby som bol spravodlivý, tých čiernych dier by sme našli v Európe viac. Jeden z dôvodov je ten, že ani jedna z našich doterajších vlád nevnímala životné prostredie ako skutočnú prioritu. Za druhý dôvod považujem to, že ako spoločnosť si dostatočne nevážime prírodné a kultúrno-historické hodnoty, ktoré sme zdedili. A napokon, a to sa už budem opakovať, ako spotrebitelia sa často správame podľa hesla: po nás potopa. Je to nesmierne cynické nielen voči prírode, ale aj voči našim deťom, vnúčatám a pravnúčatám. Čo ma frustruje vari najviac, je naša neochota a neschopnosť poučiť sa nielen z cudzích, ale aj z vlastných chýb. Veď o problémoch, ktorým dnes čelíme, sme vedeli a hovorili už pred polstoročím! Súvisí to aj naším obrovským podceňovaním environmentálnej výchovy, vzdelávania a osvety. Nie náhodou sme potom náchylní veriť rôznym nezmyslom, nepravdám a hoaxom, a to najviac v celom regióne! V tomto zmysle tou čiernou dierou sme. O to viac sa snažím propagovať pozitívne kultúrne vzory, z ktorých mnohé sa nám podarilo združiť v Slovenskom ochranárskom sneme. Inak pred tým, aby sme sa definitívne stali čiernou dierou, nás chráni to, že naša príroda je ešte stále krásna – nesmierne rôznorodá. A má svojich obetavých ochrancov.
„
Čo ma frustruje vari najviac, je naša neochota a neschopnosť poučiť sa z chýb. Veď o problémoch, ktorým dnes čelíme, sme hovorili už pred polstoročím!
Na čom ste stavali svoju nádej, keď ste s ochranárskymi aktivitami začínali?
V 70. a 80. rokoch minulého storočia – aj pod dojmom svetových ekofilozofov
– sme videli východisko v transformácii na vedomostnú, kultúrne a sociálne cítiacu, ale aj environmentálne mysliacu i konajúcu spoločnosť. Tento prechod sa nám na Slovensku dosiaľ nepodaril, mnohé príležitosti sme premárnili, mnohé „vlaky nám ušli“a o mnohé prírodné a kultúrne hodnoty sme nenávratne prišli. Zostávame ekonomikou viac-menej industriálnou – na spôsob 20. storočia – a navyše mentalita nemalej časti populácie, odmietajúcej napríklad vedecké poznanie, siaha ešte hlbšie do histórie. To sa premieta okrem iného aj do jej volebných preferencií. Ale o tom by vedeli hovoriť zasvätenejšie iní a iné.
Do čoho vkladáte najviac nádeje dnes?
Máme tu našťastie celý rad osvietených samospráv, škôl, kultúrnych zariadení a ďalších subjektov, ktoré spolupracujú s občanmi, občianskymi iniciatívami, mimovládnymi organizáciami, nezávislými expertmi, inovátormi, filantropmi a ďalšími nositeľmi a nositeľkami zmeny zdola. A na úspešné príklady sa dá následne nadviazať a uplatniť ich aj inde. V tom je možno najväčší zdroj nádeje. Aspoň z môjho pohľadu. Na druhej strane, pokiaľ sa bohumilým iniciatívam zdola budú zhora hádzať polená pod nohy, nič z toho nebude naozaj efektívne. Sústavne plávať proti prúdu je možno hrdinstvo, ale v praxi tým veľa nezmeníme, ale zato sa predčasne vyčerpáme a sklameme.
Čo sa v rámci environmentálnej sféry podľa vás najviac preceňuje a čo podceňuje?
Myslím si, že sa preceňujú rôzne jednorazové „hurá akcie“a akcie zamerané na greenwashing (teda vymývanie mozgov – pozn. red.) a podceňuje sa to, že keď napríklad milión ľudí urobí jediný správny skutok, bude tých skutkov vo výsledku milión. Ale aj to, ako negatívne ovplyvnia dnešné chybné rozhodnutia našu budúcnosť, a tiež to, že množstvo vecí proti prírode, životnému prostrediu či klíme je nezamýšľaný dôsledok zbytočných materiálnych nárokov nás, občanov-spotrebiteľov. Masa uvedomelých spotrebiteľov je schopná zmeniť to, čo sa nám ponúka a vnucuje.
Plody ktorej z vašich iniciatív vás dodnes naozaj tešia a napĺňajú?
Začnem, ak dovolíte, veľmi osobne. Teší ma, že aj moja rodina a mnohí priatelia a priateľky zdieľajú na tieto otázky podobné názory ako ja. A keď treba, tak sa aj verejne angažujú. Mám radosť z toho, koľko obetavých ľudí pracuje v ochranárskej sfére: či už ako profesionáli, alebo dobrovoľníci. Som hrdý na to, čo dokázali moji študenti a doktorandi, pričom jeden z nich je momentálne podpredsedom Európskeho parlamentu. Napĺňajú ma radosťou všetky pamiatky či prírodné rezervácie, ktoré sme pomohli zachrániť pred zničením. Nami obnovené mlyny a pílu v Kvačianskej doline navštívia ročne desaťtisíce návštevníkov a odchádzajú odtiaľ nadšení a plní pozitívnych dojmov. A podobne je to aj v prípade mnohých iných lokalít vrátane Vlkolínca, stredovekého domu č. 207 v Banskej Štiavnici či kláštora v Marianke, historických cintorínov, senníkov salašov a sypární, kaplniek alebo rezervácií Abrod, Devínska Kobyla, Jurský Šúr či dunajské luhy pod Bratislavou.
A v iných oblastiach?
Som rád, že kľúčovú úlohu v Nežnej revolúcii zohrali práve ochranári a ochranárky. Mnohé zákonodarné aktivity, na ktorých som sa po Novembri 89 podieľal, dosiaľ spoluvytvárajú základy nášho environmentálneho práva. Som hrdý aj na to, že som bol spoluautorom nadčasovej Národnej stratégie trvalo udržateľného rozvoja SR. Teší ma, že niektoré iniciatívy, na začiatku ktorých sme spolu s priateľmi boli – napríklad zálohovanie nápojových obalov – sa dožili realizácie. Iné, napríklad Bratislava/nahlas, sa dočkali najvyššieho ocenenia. Bolo mi potešením spolupracovať s mojimi kolegami a kolegyňami na projektoch, ktoré pomáhali ozdraviť túto krajinu. Nikdy nezabudnem na stovky skvelých akcií, ktoré sme my, bratislavskí ochranári, uskutočnili v posledných dvoch dekádach pred Nežnou revolúciou. Teší ma, koľko hodnotných ľudí prijalo pozvanie do nášho Slovenského ochranárskeho snemu. Celkom márne asi neboli ani stovky mojich parlamentných iniciatív či desať ročníkov súťaže študentských esejí na tému Udržateľný spôsob života. Myslím si, že aspoň trochu sa nám podarilo spropagovať nekonzumný štýl života, či aspoň trávenia voľného času, a „naočkovať“tisícom ľudí pozitívne emócie a radosť z dobrovoľnej práce pre prírodu, pamiatky a krajinu. ■