MRAZENÁ PIZZA A BLBÁ NÁLADA
■ Čo je vhodné do jedálnička zaraďovať?
U mnohých detí a mladistvých s rôznorodými duševnými alebo behaviorálnymi ťažkosťami (v oblasti správania, prežívania a emócií, pozn. red.) vidíme veľké vnútorné rozladenie v nastavení vitamínov, stopových prvkov a podobne. U menších detí považujem za nesmierne dôležité nespoliehať sa iba na to, že im rodičia podajú nejaké lieky predpísané detským psychiatrom, ale premýšľať aj nad tým, ako podporiť telo doplnením ďalších dôležitých látok. Je celkom rozumné, v závislosti od špeci ckých ťažkostí, sa pri konkrétnom odporúčaní poradiť s psychoterapeutom. Zaraďovať viac vitamínu D, viac železa a horčík. Existuje mnoho výskumov, ktoré prepájajú nie príliš vysokú hladinu horčíka s úzkosťami. Ďalšou dôležitou látkou pre naše duševné zdravie je napríklad zinok. Niektoré štúdie spomínajú, že práve nedostatok zinku vedie k väčšej vnútornej nepohode, k väčšej impulzívnosti a vznetlivosti.
■ Nedostatok zinku vedie k výbušnosti alebo k hnevu?
Asi by nebolo správne si z toho hneď automaticky vyvodiť, že keď má niekto málo zinku, musí byť výbušný. Ale vieme, že to v celom tom procese zohráva dôležitú rolu.
Tzv. ultra spracované potraviny, teda také, ktoré prešli rôznymi priemyselnými procesmi a sú vyrobené a upravené tak, aby čo najdlhšie vydržali, lepšie chutili a boli čo najlacnejšie. Typicky mrazená pizza, balené sušienky, instantné polievky, sladené nápoje a pod. Ukazuje sa, že môžu ovplyvniť aj našu psychiku. Donedávna sa ich konzumácia dávala do súvislosti so zvýšeným rizikom vysokého krvného tlaku, infarktu, mŕtvice, obezity aj demencie. Podľa novej americkej štúdie však môže jedenie a popíjanie veľkého množstva ultraspracovaných potravín a nápojov, najmä tých, ktoré obsahujú umelé sladidlá, zvýšiť riziko rozvoja depresie. Experimenty ukázali, že umelé sladidlá môžu spustiť prenos určitých signálnych molekúl v mozgu, ktoré sú dôležité pre našu náladu.
■ Čo je ďalej vhodné doplniť, aby nám bolo dobre na duši?
Náš jedálniček by mal byť bohatý aj na zdravé kvalitné bielkoviny. Predovšetkým jedálniček detí by mal obsahovať viac fazule, syry, orechy, kvalitné mäso, vajíčka... Nesmierne dôležité sú komplexné sacharidy, na ktoré sa často zabúda (na rozdiel od jednoduchých cukrov sú tie komplexné kvalitnejším zdrojom energie, nájdeme ich napríklad v ovsených vločkách, batatoch, šošovici, cíceri alebo v ryži, pozn. red.). Ďalej univerzálne zdroje energie obsiahnuté v ovocí, zelenine, strukovinách. A treba myslieť aj na omega-3 mastné kyseliny a omega-6 mastné kyseliny v kombinácii s vitamínom B6. Tie ovplyvňujú našu náladu, pomáhajú nám pri ťažkostiach, ktoré majú depresívne ladenie, a pomáhajú dokonca aj pri bipolárnej poruche a podobne.
„Jemné bylinné nálevy upokojujú.“
■ Asi nehrá rolu len to, čo jeme, ale ako sa o tráviace ústrojenstvo staráme, však?
Iste, aby sme boli stravu schopní správne spracúvať, štiepiť a distribuovať, mali by sme premýšľať aj nad tým, čo urobiť pre črevné mikróby, aby naše črevá dobre fungovali. Potravou nekŕmime len sami seba, ale aj miliardy malých mikróbov, ktoré nám vo vnútri pomáhajú. Preto je rozumné im dodávať rôzne fermentované potraviny, či už sú to jogurty alebo kimči alebo rôzne kvasené nápoje... Ich pravidelné požívanie znižuje prežívanie a vnímanie stresu.
■ Čo antioxidanty?
To by mala byť ďalšia veľmi dôležitá súčasť našej stravy. Okrem iného majú protizápalovú funkciu, zlepšujú a urýchľujú metabolizmus. Preto by sme mali pomýšľať aj na zaradenie niektorých druhov korenia. Napríklad kurkumy, čierneho korenia, šafranu alebo škorice. Mimochodom, my sa na ľudskú dušu občas pozeráme „fastfoodovo“: mám hlad, rýchlo si kúpim niečo pri okienku – som skľúčený, rýchlo si zobnem nejaký liek. Avšak keď upustíme od takéhoto rýchleho riešenia a od okamžitého zahnania našej intenzívnej vnútornej potreby, môžeme začať objavovať napríklad aj silu čajov a veľmi jemných bylin
ných nálevov, ktoré upokojujú náladu. My sa s deťmi občas vydávame na spoločné akcie a tam si, okrem iného, spoločne varíme čaj. Bavíme sa o rituáloch, o rozdávaní a zdieľaní čaju. A tým sa zase vraciam na úplný začiatok nášho rozprávania, že to nie je len vec toho, čo, ale veľmi aj toho, ako, kedy, s kým a prečo jeme a pijeme.
■ Veľkou témou je dnes cukor. Niektorí rodičia sa sťažujú, že deti sú po cukre neposlušnejšie a divokejšie, zle spia a podobne.
Cukor je akcelerátor. Zvyšuje aktivitu a ovplyvňuje aj ďalšie procesy správania. Je to veľmi rýchle, intenzívne pôsobiace palivo, ktoré dodávame do tela, a tým telo zaťažujeme. Asi nie je nič nové, keď poviem, že je dobré obmedzovať množstvo cukrov, najmä tých ra novaných (cukor, ktorý bol priemyselným spracovaním zbavený minerálnych látok, vitamínov a vlákniny, pozn. red.). Zaraďovať skôr prírodné cukry v podobe ovocia. Samozrejme, pre detský organizmus je mimoriadne nešťastný nadlimitný cukor, ktorý je obsiahnutý v mnohých nápojoch a cukrovinkách. Detský organizmus ho nedokáže adekvátne spracovať, čo ho veľmi dynamizuje. Ak má dieťa napríklad už aj iné ťažkosti na neurovývojovom podklade – napríklad ADHD –, s ktorým sa mu dosť ťažko funguje, a k tomu všetkému sa ešte „nakopne“ obrovskou dávkou cukrov, určite to jeho situáciu nezlepší.
■ Ako pôsobia kofeínové a energetické nápoje na telo dieťaťa?
Podobných moderných nápojov máme voľne na trhu celý rad a deti si ich bežne kupujú. Často vidím, že deťom fľaše vytŕčajú z batoha alebo z vrecka, keď prídu na terapiu. Alebo vidím, keď prechádzam
čakárňou, že sú fľaše nahádzané v koši. Už som sa aj na základných školách stretol s tým, že majú potravinové automaty, v ktorých je mnoho podobných nápojov a potravín. Asi nemá zmysel sa baviť o tom, že tieto nápoje obsahujú mnohonásobne viac kofeínu, než je schopné zvládnuť a zdravo prijať detské telo. To je známa vec. Organizmus dieťaťa alebo mladistvých sám osebe dokáže veľmi dobre pracovať s energiou a s jej distribúciou a nepotrebuje zvyšovanie v podobe kofeínu. Avšak oveľa účelnejšie ako niečo zakazovať je deti vychovávať. Teda im vysvetľovať, prečo to sebe a svojmu telu nemajú robiť. Mala by byť oveľa väčšia osveta rodičov, ako o tom komunikovať s deťmi. Aj učiteľov, aby o tom dokázali hovoriť na školách. Cesta prevencie a edukácie totiž funguje oveľa lepšie ako cesta zákazov. Zákaz je pre mnoho jedincov, ktorí sú impulzívnejšieho a závislejšieho ladenia a citlivejšieho nastavenia, oveľa väčším lákadlom a oveľa viac upozorní na to, čo by sa nemalo. A o to je to pre nich lákavejšie. Navyše predajcovia si vždy nájdu cestu, ako tovar ponúknuť, napríklad pod inou značkou a iným spôsobom.
■ U detí pribúdajú psychické problémy, čo je veľký problém. V poslednom čase sa hovorí o náraste úzkostí a depresií. S akými psychickými problémami za vami rodičia s deťmi najčastejšie chodia?
Štúdie vykonané u nás aj vo svete ukazujú, že sme naozaj v čase vysokého nárastu úzkostných a depresívnych rysov. Trúfnem si však povedať, že ku mne aj k mnohým ďalším kolegom na terapiu prichádzajú ľudia s určitými tieňmi, démonmi, duševnými ťažkosťami napríklad aj v medziľudských vzťahoch, ktoré už sú o krôčik ďalej za úzkosťou. Veľakrát si ľudia natoľko neuvedomujú, že práve úzkosť alebo depresiu prežívajú, ale prichádzajú až s ďalšími jej dôsledkami. Napríklad so svojou popudlivosťou, vzťahovačnosťou, impulzivitou, agresiou, s nedôverčivosťou k okoliu, neschopnosťou sa dohovoriť a komunikovať s ostatnými ľuďmi. Nadviazať nejaké zmysluplné, hlbšie a zdravšie vzťahy. Až niekedy povedzme so skreslenými, stihomamnými pocitmi odtrhnutými od reality a od ľudí okolo seba. A to všetko sú rôznorodé prejavy, ktoré často majú vo svojom hlbšom základe vnútorný nepokoj, neistotu, úzkosť a skľúčenosť. V rámci terapie to musíme celé rozbaliť, otvoriť a pozrieť sa, kde to má korene. Zisťujeme, odkiaľ úzkosť a depresia pramení. A prameňov môže byť veľa. U mnohých ľudí má úzkosť a depresia základ v genetike, u niektorých ľudí je to do istej miery prirodzená súčasť a dôsledok nevyriešených tráum. U niekoho to môže byť viacgeneračná trauma. V zásade v sebe majú skľúčenosť, veľkú neistotu, sú bezradní alebo doslova neúspešní v niektorých vzťahoch, v niektorom nastavení, a vnútorne ani nevedia dohľadať prečo.
■ Kde potom hľadáte odpovede?
Odpoveď sa môže ukrývať nielen v ich vlastnom vnútri a živote, ale hlboko v minulosti. Napríklad v koreňoch danej rodiny, z ktorej pochádzajú. V nevyriešených bolestiach predchádzajúcich generácií vlastnej rodiny. Aj v nevyriešených bolestiach generácií, ktoré s tým vôbec nesúvisia. Teda s určitou traumou spoločnosti, s úzkosťou a depresiou spoločnosti. Mnoho týchto ťažkostí môžeme preniesť aj do celospoločenského poľa. Ak hovoríme o úzkosti a depresii jedincov, ako stúpa, mali by sme premýšľať nad tým, ako ďaleko, z akých príčin a s akými symptómami a prejavmi stúpa úzkosť a depresia celej spoločnosti. To sa spolu nevyhnutne ovplyvňuje.
■ Mladej generácii, narodenej na prelome tisícročia, sa občas hovorí „generácia snehových vločiek“, pretože je vraj krehkejšia a citlivejšia. Na druhej strane musí táto generácia dnes riešiť mnoho zložitých problémov, s ktorými staršie generácie neboli konfrontované. Ako to vidíte vy?
S istou krehkosťou psychosomatického komplexu u detí sa určite stretávame. Avšak oveľa viac ako krehkosť a zraniteľnosť je pre mňa v súvislosti so súčasnou generáciou mladistvých významnejším pojmom úplná presýtenosť vo všetkých možných mysliteľných významoch tohto slova. Či už ide o informačnú alebo materiálnu presýtenosť. Súčasná generácia je nesporne vystavená mnohonásobne väč
„Nedostatok zinku zohráva rolu pri popudlivosti.“
šiemu množstvu dát. Napriek tomu, a to je zvláštne, u nich často vídame istú prázdnotu v ich vnímaní niektorých emócií, vzťahov, postojov a vecí, ktoré sa odohrávajú okolo nich. A vo chvíli, keď toho veľa prúdi, ale málo zostáva vo vnútri, všetko nasvedčuje tomu, že máme pred sebou generáciu detí, ktorá má isté špeci cké mechanizmy obrany. Ako keby tá krusta okolo nich odrážala veľké množstvo vecí, ktoré neprejdú do hlbšieho zážitku. Vtedy dokážu byť aj relatívne ľahko zvládnuteľné veci, z pohľadu starších generácií, mimoriadne turbulentné, zraňujúce a oslabujúce. Ale nerád by som generalizoval, že sa to týka všetkých, a nerád by som, aby to vyznelo tak, že máme pred sebou nejakú superslabú generáciu. Nie je to tak. Je to len iná generácia, než sme boli my. A ťažko sa nám chápe.
■ Z akého dôvodu?
Je to generácia, ktorá je cvičená a trénovaná v stovkách a tisícoch životných kríz. Iným druhom vonkajších i vnútorných impulzov, než aké sme zažívali my. V niektorých ohľadoch síce môže pôsobiť slabšie, ale v množstve ďalších vecí celkom nepochybne dokáže byť oveľa silnejšia. Vezmite si, že staršia generácia čelila úplne iným hrozbám, krízam a nárazom ako generácia mladých. Aj my sme v tomto porovnaní v mnohých ohľadoch slabší, netrénovaní, pretože sme jednoducho vyrastali v iných podmienkach. A my všetci vlastne zažívame v kontexte behu dejín úplne výnimočnú etapu, o ktorej sa za dvesto-tristo rokov budú ľudia učiť ako o čase, keď sa z kníh prechádzalo na video, z drôtového telefónu na mobil. Dnes máme telefón všade so sebou. Môžeme si vytvárať alternatívne aj virtuálne svety. Otvára sa úplná bezbrehá možnosť komunikácie. Môžeme cestovať všade po svete. A to všetko sú obrovské veci, čo sa odohrali na veľmi krátkej časovej osi. Takej krátkej, že o pár rokov neskôr už ľudia ani nerozumejú tomu, čo bolo. Ja som sa napríklad narodil na začiatku osemdesiatych rokov, ešte si pamätám gramofónové platne, kazety, walkmany, ktoré sme mali a nosili so sebou. Dnešná generácia detí už tieto veci nepozná. A keď ich vidí, vôbec im nerozumie. Aj my sme vlastne vystavení veľmi ťažkej úlohe – skrotiť svoj kritický hlas a svoje súdy a úsudky v pohľade na iných, mladších. Ani oni to nemajú úplne jednoduché. Padli do divokej rieky. To
si treba uvedomiť.
■ Nástup informačných technológií je obrovským náporom na mozog. Nové podmienky ho vystavujú záťaži. Myslíte si, že sa náš mozog na enormný príval dát nestihol vývojovo pripraviť?
Skôr by som povedal, že na taký objem informácií nie je náš mozog trénovaný. Áno, záleží aj na tom, ako informácie dokážeme prijímať, ako ich prvotne spracúvame. Zohrávajú v tom úlohu rôzne rozhodovacie mechanizmy a takzvaný kognitívny bias, čiže skreslenie, ktoré predstavuje opakujúcu sa chybu v myslení, rozhodovaní a odhade situácie. Predstavte si, že máte veľmi veľkú miestnosť, do ktorej veci môžete jednak účelne naskladať tak, aby ste vedeli, kde čo máte, alebo ich tam môžete nahrnúť vo veľkom, vôbec však netušíte, čo kde je. Nie je to len záležitosť objemu dát, ale aj toho, ako s tým všetkým dokážete pracovať, ako dokážete informácie od ltrovávať, prerušiť ich dodávku. Čím úspornejší, pokornejší a striedmejší dokážete byť vo všetkom – či už sa to týka informácií, množstva názorov či vonkajších obsahov, ktoré naše zmysly musia zvládať prenášať a odovzdávať do mozgu na spracovanie – tým viac sa dokážete stabilizovať, chrániť a lepšie pracovať s objemom dát.
„Súčasní mladí padli do dosť divokej rieky.“
■ Jeden kolega mi opisoval, ako jeho pätnásťročný syn príde zo školy domov, ľahne si, dá si na uši slúchadlá, počúva hudbu, do toho četuje v telefóne a pri tom je. Aj to je do istej miery presýtenosť, nie?
Áno, opisujete rozptýlenú a širokú pozornosť, keď niektorí ľudia venujú pozornosť mnohým veciam naraz. Táto schopnosť je v mnohých profesiách prospešná, ale nie pri základných úkonoch, ktoré potrebujeme na bežné fungovanie. Veľakrát totiž môže byť pre naše telo a mozog dosť komplikované porozumieť tomu, čo od nich chceme, keď chceme toľko vecí naraz. Ak zameriame pozornosť na jednu vec, potom jej dávame aj väčšiu váhu a dôležitosť. Viac si z nej dokážeme vziať. Viac jej porozumieme a užijeme si ju. Dnešné sociálne siete prinášajú tiež nové formy prezentácie obsahu, ako napríklad takzvané „sludge videá“, keď na jednej obrazovke používateľ sleduje rôzne obsahy, teda napríklad niekoľko videosekvencií v jednom obraze vedľa seba. Aj to môže budiť dojem, že sa tak trénuje pozornosť v podobe multitaskingu (schopnosti robiť niekoľko úloh naraz, pozn. red.), lenže koncept viacúčelovej pozornosti je trochu neistý v otázke kvality, pretože sa väčšou
časťou pozornosti vždy rovnako venujeme len jednému konkrétnemu obsahu, pokiaľ ho chceme riešiť, premýšľať nad ním, alebo si ho zapamätať.
■ Na výchovu dnes existuje tisíc rôznych názorov. Je veľa rodičovských trendov a vo všeobecnosti prevažujú liberálnejšie štýly výchovy, ktoré sú proti vymedzovaniu hraníc. Ako sa s tým v praxi vyrovnávate?
Stretávam sa s tým často. Máme miliardu „odborníkov“na výchovu. Pritom je to veľmi zložitá vec. Skvelé by bolo, ak by sme sa dokázali so všetkými rodičmi zhodnúť v základnej kostre výchovy. Často sa však v detskej psychoterapii stretávam s tým, že pohľady na to, ako a čo robiť, sú veľmi rozmanité a široké. Viete, výchova má špeci kum v tom, že musí byť prispôsobená, okrem iného, aj prostrediu, v ktorom sa odohráva. To, čo funguje inde, nemusí fungovať u nás. Ak príde k nám napríklad z Ameriky nejaký úžasný bestseller, ako vychovávať, môžu v ňom byť veci, ktoré sú do nášho prostredia neprenositeľné.
■ Máte nejaké základné rady pre rodičov v rámci výchovy?
Mnohým rodičom sa dá poradiť, mnohí to aj prijmú. Niektorí to však neprijmú. Nechcú prijímať nič. Ďalšia skupina rodičov akejkoľvek rade nerozumie úplne, nechápu ju. V zásade aj tie najvšeobecnejšie rady dokážu byť mnohokrát skreslené alebo pozmenené. A hlavne – rodičia nemajú trpezlivosť ich dodržať! Veľakrát, keď som v rodinách, sa snažím v rámci terapie poupraviť nejaké nastavenia. A rodičia často krútia hlavou a namietajú: „To teda nevieme, či naše dieťa vôbec zvládne také nové vymedzenie hraníc.“A ja sa vnútorne a v tichu skôr obávam otázky, či to zvládnu tí rodičia. Či oni vydržia, nebudú úzkostní, nebudú prehnane reagovať na to, ako sa dieťa stavia k novým hraniciam.
■ Mali by mať deti nejaké hranice, či nie?
Musíme rešpektovať vývoj nášho druhu. Sme sociálne žijúcim druhom, ktorý pre svoje vnútorné upokojenie, ale aj pre svoju integráciu a fungovanie s ostatnými potrebuje určitý vymedzený a zrozumiteľný priestor. Potrebuje vedieť, kde sa pohybuje a kde sa môže pohybovať, kde je, aké je jeho miesto a kde sú jeho vlastné hranice. Z tohto pohľadu isté medze byť musia. A zároveň vidíme, že pre mnoho detí, ktoré majú rozmanité ťažkosti so správaním, je vymedzenie hraníc veľmi dôležitým a upokojujúcim prvkom. Avšak tu prichádza na rad zložitejší príbeh s rodičmi. Nemôžeme zjednodušene povedať: „Je potrebné vymedziť hranice.“Je potrebné, aby tieto hranice boli zrozumiteľné, spravodlivé. Aby sa nemenili príliš často a aby boli ideálne pre celú rodinnú „svorku“. A aby boli viditeľné.
■ Ako by to malo vyzerať?
Je dobré, keď si rodina pravidlá spíše a dá si ich napríklad na chladničku alebo na nejakú nástenku. Teda to, čo robíme, čo nerobíme, kedy sa to deje, ako sa to deje. Upokojenie dieťaťa príde samo, pokiaľ to nebude vnímať ako trest. Dieťa by si malo dokázať odpovedať na otázky: kto, kedy, kde, ako, čo a za koľko. A rozumieť tomu, že „jeho svorka“má určitú hierarchiu. Často v rámci výchovy zaznieva: „Buďme si všetci rovní!“To je, bohužiaľ, ďalší nebezpečný omyl, pretože rovnosť je celkom nefunkčné rozloženie moci. Rovnako ako do výchovy v pravom zmysle nepatrí demokracia. To by sme si síce často želali, pekne to znie, lenže človek nie je disponovaný na to, aby mohol, obzvlášť v detskom veku, o všetkom rozhodovať, mať svoj hlas. Navyše je nielen upokojujúce, ale aj korektívne a vzdelávacie vedomie toho, že žijeme v určitej hierarchii. A to nielen v spoločenskej, ale aj v rodinnej.
■ Riešite pri terapii s rodičmi, ako umožniť deťom, aby postupne získavali „svoj hlas“?
Občas riešime, ako rozhodovanie v rámci rodiny rozložiť a ako postupom času, a v tom je ten základný fígeľ, dieťaťu umožňovať, aby doň mohlo zasahovať a o niektorých veciach mohlo rozhodovať. Ak odovzdávame deťom postupne možnosť vyliezať vyššie a vyššie, získavajú drobné možnosti ovplyvňovať, rozhodovať, viesť. Získavajú iný rozmer premýšľania, premýšľajú aj o ostatných, nie iba sami nad sebou a nad vlastným pro tom. Výchova je dlhodobý tréning, keď po malých dávkach skúšame, či to dieťa zvládne, a keď áno, potom mu pridávame viac. A potom sa raz pokojne môžeme prepracovať do situácie, keď dieťaťu v puberte povieme: „Si na víkend hlavou celej svorky! Vedieš celú výpravu! Organizuješ dovolenku! Organizuješ upratovanie celého bytu!“A to dieťa sa tomu oveľa menej bráni, keď je na to trénované. Keď vie, že zase o kúsok pokročí, zase o niečo povyrastie, bude mať zase o niečo väčší pocit spolupatričnosti. Rovnosť a bezhraničnosť môže byť krásnym a skvelým stavom, ku ktorému môžeme dôjsť, ale nemali by sme ním začínať.
„Vymedzenie hraníc je pre dieťa upokojujúce.“